Nehanební bastardi

Originálny názov: Inglourious Basterds

Žáner: akčná vojnová dráma
Minutáž: 153 minút
Krajina: USA
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 18

Réžia: Quentin Tarantino
Scenár: Quentin Tarantino
Kamera: Robert Richardson
Hrajú: Brad Pitt, Melanie Laurent, Eli Roth, Christoph Waltz, Michael Fassbender, Diane Kruger

Jedna z očakávaných filmových udalostí tohto roka bola premiéra vojnovej drámy Quentina Tarantina, Nehanební bastardi. Už od uvedenia na festivale v Cannes sprevádzali Tarantinov nový počin rozsiahle diskusie. Najčastejšie skloňovaná bola stopáž filmu (153 minút). Producentský tím súrodencov Weinsteinovcov trval na zostrihaní, no prednedávnom od toho upustil. Vlnu kritiky spôsobili aj popredný židovský novinári, ktorým sa nepáčilo Tarantinove údajné popieranie Holokaustu. Nehanební bastardi sú výnimočným a ojedinelým filmom s autorskou pečaťou Quentina Tarantina, o čom svedčí aj lavína reakcií, ktorú dokázali spustiť za relatívne krátky čas.

Režisér sa púšťa do neslávnej epochy ľudských dejín, Druhej svetovej vojny. Vojnová dráma vznikala takmer desať rokov, počas ktorých tvorca písal, prepisoval a škrtal rozsiahli scenár. Po viacerých potýčkach s producentmi to vyzeralo, že Nehanební bastardi sa na plátne ani neobjavia. Vzhľadom na hutnú látku a námet sa zvažovala forma televízneho seriálu, či dokonca románu. Po komerčnom prepade filmu Auto zabijak sa Quentin Tarantino pustil do nakrúcania s plnou vervou a za desať mesiacov sa mu podarilo zvečniť nacistickú rozprávku o tých dobrých- židoch, zlých- nacistoch a možno aj škaredých. Nehanební bastardi nie sú obyčajnou vojnou drámou, filmovou rekonštrukciou, či dramatizáciou posledných dní Tretej ríše. Viac ako filmovou percepciou histórie sú rozprávkou, mýtom (film začína titulkom ,,Kde bolo, tam bolo…v nacistami okupovanom Francúzsku“), ktorý fabuluje zručný remeselník i skúsený filmár zároveň. V Tarantinovom prípade ide o mytologizáciu nacistického režimu prostredníctvom viacerých žánrov (sám autor označuje film za ,,spaghetti western s ikonografiou druhej svetovej vojny“) . Nehanební bastardi sú režisérovým osobným a účinným vykročením z tieňa Pulp Fiction.

Tarantinov autorský štýl syntetizuje a kumuluje žánrovú brakovosť, umelecké filmárstvo a encyklopedickú cinefíliu. Svojím predchádzajúcim projektom Grindhouse, na ktorom sa podieľal so svojím kolegom filmárom a priateľom Robertom Rodriguezom, sa snažil obnoviť zašlú éru tzv. exploitation filmov, na ktorých vyrástli a zároveň ich vo veľkej miere inšpirovali (sám Tarantino má gigantickú zbierku raritných filmov dôb 50–70 –tych rokov, zlatej éry explitation a usporadúva aj festivaly). Auto zabijak bolo umeleckým zosobnením cross-žánrovej záležitosti ,,rape-revenge chick flick.“ Aj napriek komerčnému flopu sa režisérovi podarilo nakrútiť pozoruhodný film v súlade s dobovými konvenciami a závalom referencií. Rovnaký rukopis je charakteristický aj pre Nehanebných bastardov. Mainstreamová záležitosť s proporciami artového filmu a naopak.

Nehanební bastardi boli propagovaní ako Tarantinov pokus o oživenie špecifického exploitation subžánru- nazixploitation. Zavádzajúce trailery lákali do kina na židovské masakrovanie nacistov vo veľkom a krvavom štýle. Mnoho divákov bude určite sklamaných, keď zistia, že režisérova známa estetizácia násilia ustupuje precízne a puntičkársky napísaným dialógom a postavám, citlivej a sofistikovanej réžie a kamery. Dvadsaťminútová expozícia vypočúvania francúzskeho mliekara geniálnym Christophom Waltzom v úlohe eSeSáckeho lovca židov zhmotňuje neznesiteľné napätie a tlak, ktorý museli pociťovať prchajúci židia ukrývajúci sa pod podlahou. Režisér často manifestuje svoje ,,trademarky“ akými sú aj stolové dialógy, no ich kúzlo tkvie vo vynikajúcich replikách prenášajúcich počas rutinných činností (pitie mlieka, napĺňanie atramentu, fajčenie…apod).

Jedna zo stolových scén odohrávajúca sa vo vidieckom pohostinstve, v ktorom sa má stretnúť britská spojka so skupinkou Nehanebných bastardov, je najpôsobivejšou z celého filmu a zrejme aj najlepšou scénou, akú kedy Tarantino nakrútil. Na jednom mieste sa tu stretávajú americký židia vydávajúci sa za nemeckých oficierov, nemecká herečka – britská kolaborantka v britských službách a nacistickí vojaci vydávajúci sa za slávne osoby (hrajú hru Hádaj, kto som). Režisérovo majstrovstvo demonštruje kombinácia viacero paralel (už spomínaná hra s identitami), hyperbol, žánrových konvencií a až komiksové násilie, prvky charakteristické pre celý film.

Príbeh je rozčlenený do piatich kapitol sledujúcich dve paralelné dejové línie. Prológ začína nešťastným osudom Šošany Dreyfusovej, ktorej nacisti zabili rodičov a jediná prežila ich útok. Uteká do Paríža, kde pod rúškom novej identity spravuje kino. Druhá linka sleduje partičku lovcov nacistov pod vedením kapitána Aldo Raina, zvrhle si užívajúceho skalpovanie nacistov na ,,ich“ území. V hlavnej úlohe sa predstavuje Brad Pitt ako americko-židovský apač s komickým južanským akcentom a Melanie Laurent pôvabná kráska, ktorá spečatí nacistom osud. Kapitoly sú chronologicky radené s výnimkou flashbacku predstavujúceho nemeckého psychopata Huga Stiglitza (vynikajúci aj keď upozadený herecký výkon Tila Schweigera). Brakovosť a žánrovosť je vo väčšej miere demonštrovaná v dejovej linke s Bastardmi, zatiaľ čo Šosanina ja artfilmovou záležitosťou. Aj napriek explicitnosti prvej a komornosti druhej dejovej linky, Tarantino balansuje v oboch na hrane exploitation, mainstream a artového filmu.

Na Šošaninej príprave odplaty (referencia na žáner revenge flick ako pri Auto zabijak) sú podpísané staršie snímky ako Lipstick, Ms. 45, Sex and Fury, Confession of Chinese Courtesan hlavne pod dominantným prvkom červenej farby. Za Šosaniným oknom visiace nacistické zástavy (krvavý symbol režimu) sa dostávajú do konfrontácie s karmínovým rúžom, symbolom krvavej odplaty. Šosana sa stáva nemilosrdným anjelom pomsty. Nehanební bastardi sú viac než exkurzom do dejín kompiláciou znalostí kinematografie. Tarantinov filmársko-divácky exhibicionizmus ponúka neskutočné množstvo odkazov, parafráz a pomrknutí na cinefilov. Hlavne ide o filmy z dôb nacistickej okupácie, už spomínanú hybridizáciou žánrov (spaghetti western, kung-fu, exploitation…) s epickými rozmermi, hercov, tvorcov, dobových pomerov týkajúcich sa filmu (film vo filme Pýcha národa), predvojnovú a vojnovú funkciu štúdií, film ako nástroj nacistickej propagandy, ale nezabúda ani na francúzsku novú vlnu, menovite Truffauta a Godarda, kedy v duchu ich filozofie ,,film nadovšetko“, manifestuje nielen cinefíliu, ale i svoju lásku k filmovému médiu ako takému. Inglorious Bastards sú pôvodne talianskou snímkou z roku 1978 režírovanou Enzom G. Castellari (to je dôvod, prečo sa objaví aj v Tarantinovom filme, aj keď nejde o remake).

Nehanební bastardi sú bez debaty Tarantinovým opusom magnum, ktorý plne dokáže oceniť iba skúsený divák, lepšie povedané cinefil. Režisér skutočne skĺbil nízku zábavu s vysokým umením a encyklopedickými znalosťami kinematografie.