Nemý film

Originálny názov: Silent Movie

Žáner: komédia
Minutáž: 87 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 1976

Réžia: Mel Brooks
Scenár: Mel Brooks, Ron Clark
Kamera: Paul Lohmann
Hudba: John Morris
Hrajú: Mel Brooks (nominácia na Zlatý Glóbus za hlavnú mužskú úlohu), Marty Feldman (nominácia na Zlatý Glóbus za vedľajšiu mužskú úlohu), Dom DeLouise, Sid Caesar, Paul Newman, Burt Reynolds, Anne Bancroft, Bernadette Peters (nominácia na Zlatý Glóbus za vedľajšiu ženskú úlohu), Harold Gould, Ron Carey, James Cann, Liza Minelli

Ako je možné, že v roku 1976 otvorene rozoberáme pojem nemý film? Odpoveď na túto otázku poskytne nasledujúcich pár riadkov. Alebo sa o to aspoň pokúsi… Chamtivosť produkčných spoločností docielila, že jeden z najznámejších a najatraktívnejších režisérov súčasnej doby minulej opäť zasadne na rozheganú režisérsku stolicu a utratí všetok rozpočet… Organizácia pre zdravý smiech varuje: Mel Brooks opäť (ú)točí !!!

Najprv potešil divákov inteligentne nakrútenými Producentami (The Producers, 1968), potom položil základy modernej paródie dielom Mladý Frankenstein (The Young Frankenstein, 1974), aby dovŕšil úplný rozklad divokého Západu filmom Ohnivé sedlá (The Blazzing Saddles, 1974). Dnes, po takmer 30-tich rokoch (konkrétne 31 rokoch), máme tú možnosť zaspomínať si na jeho zvukoprázdne dielo, ktorého pohybujúce sa obrázky prehlušia všetko ticho vo filme dosiahnuté.

To je ale nápad, tvoriť nemý film v pokročilej dobe plnej muzikálov, westernov a… paródií! Isto si pomysleli producentskí magnáti, ktorých Mel Brooks už neraz oslovil svojimi šialenými nápadmi. Nápadmi tak šialenými, že sa všetky zúčastnené mozgy stali obeťami bláznivého kolotoča menom Mel Funn (filmové alter ego Mela Brooksa), ktorý im neposkytol žiadnu východiskovú situáciu z labyrintu zosmiešňovania. Scenár, ktorý zostavil Brooks spolu s autorom príbehu Ronom Clarkom, si totiž vôbec neberie „servítky pred ústa“ a vtipne osočuje všetko, čo divák považuje za nenapadnuteľné.

Základným pilierom nosnosti nášho „nemého“ filmu je trojica priateľov – filmárov, ktorý sa preháňajú vo svojom kabriolete ulicami veľkomesta. Mel Funn (Mel Brooks), Marty Eggs (Marty Feldman) a Dom Bell (Dom DeLouise), ktorých mená stručne vystihujú ich predstaviteľov v zátvorke, sa v snahe nakrútiť nový film vydávajú na strastiplnú cestu k Melovmu prívetivému šéfovi Šéfovi (Sid Caesar), ktorý zaiste uvíta nový výtvor svojho najskrachovanejšieho režiséra. Opak je však pravdou, a chudák Mel ostáva sklamaný, pretože Šéf jeho nápadom nie je ani trocha nadšený. V tom však Melovi zasvieti nad hlavou žiarovka (uložená na podstavci nad samotným Melom), a myšlienka je na svete! Čo takto obsadiť do filmu najväčšie hviezdy strieborného plátna?!

Mel Brooks, hrajúci v tomto svojom filme aj hlavnú postavu (a to vôbec po prvýkrát), nám opäť dokázal, že je zakladateľom, kodifikátorom a aj záverom pojmu „autorská paródia“. Opovrhovanie zaužívanými hollywoodskymi tézami a sloboda vlastného rozumu – to všetko Mel Brooks využíva do poslednej kvapky. Na spoločnosti Engulf & Devour (Brooksovo synonymum pre filmársky koncern Gulf & Western) zobrazuje všetky negatívne aspekty umenia – moc peňazí, chamtivosť, nenažranosť.

Podobné charakterové štúdium sa podarilo Brooksovi dosiahnuť aj z pohľadu aktérov, z ktorých neduhov zostavil slušnú dávku epizódneho humoru. Herci, hrajúci výlučne samých seba, si svoje party dozaista užili, nakoľko sa nemuseli naučiť ani jeden jediný dialóg. Brooks divákom vyhadzuje na oči hviezdnu nafúkanosť a uhladenosť v podaní Burta Reynoldsa, drsnosť a neochotu Jamesa Caana, naivitu a prostoduchosť Lizy Minelli, zvodnosť a fatalitu Anne Bancroft, či odmeranosť a nezáujem Paula Newmana.

Podľa mojej osobnej mienky je veľkým prínosom pre film aj samotná postava Mela Funna, ktorá by sa dala voľne charakterizovať ako odvážny rojko (so sklonmi k požívaniu alkoholu), bojujúci za spravodlivosť jemu odňatú. Ako správny kladný hrdina má mnoho neprajníkov, ale našťastie spozná aj láska, a to v podobe barovej speváčky Vilmy Kaplanovej (Bernadette Peters), ktorá sa však vyfarbí nie presne podľa jeho predstáv. Brooks si úlohu očividne užíval a dal do nej i peknú dávku vlastných skúseností (veď napokon i on sám bol často v nemilosti filmárov).

Úspech filmu však nezaobstaráva len dôkladný prístup k žánru, ale aj navodenie atmosféry, ktorá je v tomto filme tak dokonale podaná, že až si môžeme myslieť, že film pochádza naozaj z rokov 20-tych. Marty Feldman vynikajúco napodobuje milostné pletky Bustera Keatona a Dom DeLouise „žalúdočné“ neresti hardyovského typu. Originalita, s ktorou Mel Brooks na nás vyrukoval, sa však musí chápať ako akt, ktorý nemôžme pri tejto „paródii na komédie“ ani zďaleka prehliadnuť. Film je rovnako ako aj Chaplinove „groteskné“ snímky Moderná doba (The Modern Times, 1936) alebo Diktátor (The Great Dictator, 1940) výbornou freskou doby a posolstvom do budúcnosti. Napokon rozpínavosť intríg veľkých firiem a hviezdne maniere za ten čas prerástli do enormných rozmerov, čo sú jasné dôkazy a istej nadčasovosti filmu. A prečo práve nemý film? Pretože ľudia, ktorý chcú svoje nápady (a často dobré nápady) uskutočniť, nemajú v súčasnom svete priestor pre vyjadrenie svojho vlastného názoru.

Film sa môže takisto vystatovať kvalitnou hudbou, ktorú pre film zložil John Morris. Bravúrne dopĺňa „dialógy“ hlavných predstaviteľov, neraz zachraňuje slabšie momenty, ktorým sa žiaľ aj táto snímka nevyhne (čo je často u Brooksa zvykom). Sprievodné melódie k najlepším scénam (Šéf v nemocnici alebo Kabaretné vystúpenie) sa perfektne pohrávajú so situáciou. Ja osobne by som celý soundtrack k filmu zaradil medzi klenoty novodobej komédie.

Paradoxom je, že za celé trvanie filmu (čo je cca 87 minút), sa prenesie len jedno jediné slovo, a to „nie“ z úst najmenej pravdepodobnej osoby – kráľa mímov Marcela Marceaua, ktorý sa takisto zaslúžil o úspech tejto nevídanej snímky. Zaujímavosťou je aj to, že film bol vydaný na DVD disku v troch odlišných jazykoch (čo je za daných okolností dosť nepochopiteľné).

Mel Brooks teda zas a znova nakrútil film, ktorý možno zarobil spomedzi ostatných menej peňazí, no zamútil kalné brehy hollywoodskych vôd niekoľkokrát účinnejšie. Podarilo sa mu poskytnúť výnimočnú alternatívu pre epilóg všetkým ľuďom, ktorí sa na tvorbe „nemej éry“ svetovej kinematografie podieľali, a zároveň stvoriť niečo, čo divák ešte nevidel a pravdepodobne nič podobné ani už nikdy neuvidí. Nemý film je prekrásnou prechádzkou obdobím pre nás možno málo známym, no odkazy, ktoré sú v ňom ukryté, si nájdu cestu von za každého počasia.