Tak zle, ako sa len dá
(Ne)vtipné historky z parku

Už samotný názov snímky ma láka prvoplánovo premostiť k prívlastku ohľadom jej kvality, ale zdržím sa. Pekne po poriadku. Synopsa komédie Tak zle, ako sa len dá sľubuje päť lavičiek, päť príbehov a päť dvojíc. A presne to aj divák dostane. Režisér a scenárista filmu Viktor Csudai si na seba uplietol bič. V podstate banálny dejový koncept pozostávajúci výlučne z dialógov nie je tak ľahké natočiť, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Ťažisko snímky je v slove a hereckých výkonoch. Musím povedať, že odvážny a originálny nápad vo vodách slovenského filmu neprináša až tak uspokojivý výsledok. Predošlý režisérov film, Vojtech (2015), čierna komédia o kríze štyridsiatnika, sa uberá viac konvenčnejším smerom a dokáže diváka zabaviť.

Zaujímavé (a low-cost) riešenie dejovej línie prináša historky od zástupcov všetkých vekových kategórií. Film otvára „lavičková sonda“ do života tínedžerov Alice a Kevina (Agáta Pírová, Max Bolf). Nasleduje vtipno-trpké stretnutie bezdomovcov Jána a Zoliho (Matej Landl, Marián Miezga), vyhorená dvojica Miška a Kamil (Zuzana Porubjaková, Richard Autner), prerastení metalisti Ceco a Kiko (Jakub Ružička, Kamil Mikulčík) a príbeh(y) uzatvára rozvedené duo dôchodcov Kamila a Miro (Marta Sládečková, Peter Šimun).

Prostredia rozhovorov sa striedajú, témy stagnujú. Známy francúzsky filmový režisér Jean-Luc Godard hovoril, že všetko, čo film potrebuje, je zbraň a nahé dievča. Tak zle, ako sa len dá zbraň nemá, ale skalopevne sa drží hesla – sex predáva. Lacné perverznosti v rozhovoroch, predpokladám, majú pôsobiť vtipne a neobídu ani jednu z dvojíc. Slovenská komédia (nie prvýkrát) zapácha trápnosťou. Autor očividne pracuje so stereotypmi slovenského človeka, snaží sa nachádzať prieniky medzi jednotlivými lavičkami a prísť na chuť každému divákovi.

Všetkým nevyhovieš. No komu týmto počinom Csudai vlastne vyšiel v ústrety? Humor v dialógoch pôsobí veľmi silene a akási spontánnosť potrebná pre vznik reálneho vtipu chýba. Opozerané stereotypy prítomné v desiatkach predošlých slovenských „komédiách“ sa ukázali ako nedostatočný materiál na vznik zaujímavých rozhovorov. Herecké dialógy neboli schopné udržať divácku pozornosť počas celého trvania filmu a po chvíli už nudili.

Ak sa na film budem pozerať ako na päť samostatných častí, azda najproblematickejšia sa javí hneď prvá – puberťáci Alica a Kevin. Vo zvyšných štyroch prípadoch film aspoň o čosi kvalitatívne povýšili herecké výkony, Pírová a Bolf však nedokázali pôsobiť autenticky. Rovnako neautenticky pôsobí aj scenár tejto časti. „Chcela by si so mnou chodiť? – Akože kam chodiť?“ „Trojku si vyhoď z hlavy, jediná trojka, ktorá ti hrozí, je tá z matiky.“ Pardon, ale takto rozprávajú asi naozaj len pamätníci na pubertálne časy a nie sedemnásťročné decká v súčasnosti.

Nedokážem sa povzniesť ani nad nekorektné pohrávanie sa s LGBT+ témou. Na obhajobu tvorcov, pravdepodobne mal celý film pôsobiť ako komédia s prímesou čierneho humoru, avšak ostalo to iba pri pokuse o komiku. Niektoré scény potom pôsobia zbytočne agresívne, bez očakávaného smiechu na konci. Ostrieľanejšie herecké mená sa dočkali aj lepších scenáristických replík. Drevené lavičky síce odkryli tajomstvá slovenských domácností, no komédiu si nechali pre seba.