Nezanechať stopy
Emocionálna nakladačka podľa skutočného príbehu

Môj mozog stále spracúva, čo mi bolo režisérom Janom P. Matuszynskim na ploche 160 minút ukázané. Bolo to intenzívne. Bolo to temné. Bolo to pravdivé, mrazivé a už nikdy to nechcem vidieť. Napriek tomu (či skôr práve preto) mu udeľujem plné hodnotenie. Reč je o poľskej snímke, ktorá otvárala aktuálny ročník festivalu Febiofest, Nezanechať stopy (v origináli Zeby nie bylo sladów). Paradoxne dielo v divákovi stopy zanechá, a to hlboké ako Bajkal.

Sme v Poľsku, máj 1983. Grzegorz, 18-ročný junák má týždeň do ústnych maturít. S kamarátom Jurekom si vo Varšave vyjde von. Tam ho znenazdajky zastaví dvojica príslušníkov verejnej bezpečnosti, ktorá od oboch žiada doklady. Grzegorz sa odmieta legitimovať, načo je fyzicky napadnutý a spolu s kamarátom odvedený na policajnú stanicu.

Bitka nekončí ani tam, pokračuje, až musí byť privolaná záchranka. To, čo začalo ako hrubé prekročenie právomoci výkonného orgánu končí zabitím civilistu po tom, čo čerstvý maturant brutálnym a početným zraneniam podlieha. V súčasnosti by šlo o jednoduchú procedúru: vec sa vyšetrí, a vďaka jasným dôkazom, početným expertízam a najmä očitému svedectvu Jureka sa vrahovia v uniforme postavia pred súd a logicky odsúdia. My sa však nachádzame vo východnom bloku, kde tvrdá ruka komunizmu plieska bičom totality. No matka obete, opozičná aktivistka Barbara, ako i šokovaný a nahnevaný Jurek sa nemienia vzdať bez boja.

Námetom filmu je reportáž Cezary Lazarewicza. Príbeh vychádza zo skutočných udalostí, ktoré sú len tu a tam dotvorené autorskou licenciou. Keby človek aj nevedel, že sa celá skrivodlivosť reálne stala, chladná autenticita, s akou je celý prípad vyobrazený, ho nenechá na pochybách, že takéto riešenie právnych záležitostí bolo v tých starých, no ani náhodou dobrých časoch na dennom poriadku.

Scenár Kaja Krawczyk-Wnuka strháva i ten najtenší závoj nadnesenosti. Napriek tomu, že Barbara aj Jurek sú básnikmi, výstavba ignoruje poetickosť. Dostávame krištáľovo čistý, do morku kosti poctivý náhľad. Naturalistické poňatie by z hrobu prebudilo i Ericha Remarqua s Émilom Zolom, ktorí by Matuszynského réžii tlieskali skostnatenými rukami a klaňali sa jeho nekompromisnému prístupu k zápletke.

Scenár a režijné vedenie by bolo ponechané s polovičným nábojom, ak by ho nepodopierali bravúrne herecké výkony. Najväčší priestor dostáva Jurek, hraný Tomaszom Zietekom. Práve na ňom leží celé bremeno dokazovania, jeho sa štátna mocnosť prehnitého systému najviac bojí. Jurek prechádza spektrom emócií, od smútku nad tragickou a nezmyselnou stratou priateľa cez koncentrovanú zúrivosť a zlobu prameniacu z defilé prekážok, ktoré im vládny aparát hádže pod nohy až po bezodnú zúfalosť a absolútnu beznádej, keď sa proti nemu obracajú chrbtom ešte aj vlastní rodičia.

Sandra Korzeniak hrajúca Barbaru si do značnej miery prechádza tým istým, iba svoje prežívanie projektuje inak, vzhľadom na to, že ide o osobu staršiu, členku opozície, protestujúcu proti krutému režimu – skrátka o človeka, ktorý pozná zlo a nemilosrdnosť tých „tam hore“ až po tých najdrobnejších prisluhovačov režimu viac, než dobre.

Herecký koncert nekončí pri hlavných postavách, vedľajšie charaktery sú nemenej úchvatné: Jurekovi rodičia (Jacek Braciak a Agnieszka Grochowska), ktorých tajné služby sledujú, odpočúvajú a vyhrážajú sa im do bodu, kedy aj ich obrátia na svoju stranu a proti vlastnej krvi; kňaz Popieluszko (Adam Bobik), ktorý sa snaží Barbare a spravodlivosti pomôcť, no jeho ruky rovnako zväzuje ostnatý drôt diktatúry; sanitár Wysocki (Sebastian Pawlak), na ktorého je výkonnou mocou vyvíjaný tlak, aby sa krivo priznal a vzal na seba vinu za mladíkovu smrť atď. Netreba zabúdať ani na druhú stranu barikády, skladajúcu sa z nespočetného množstva všelijakých štátnych funkcionárov, policajných náčelníkov, prehnitých prokurátorov, generálov, veliteľov, agentov tajnej služby a ostatnej hávede.

Kamera aplikuje snímanie z pestrej škály uhlov: bližší, kedy sledujeme depresívnu chôdzu postáv, ubíjaných z každej strany; vzdialenejší, kde je nám prekrásne nasnímané malomestské sídlisko so svojou komunistickou architektúrou. Ručná kamera sa hýbe častokrát pred účastníkmi, len aby ju vystriedala kamera statická, snímajúca komplexný záber. Kacper Fertacz odviedol prácu hodnú Oscara.

Kým kamera je pomerne komplikovaná a majestátna, hudobná stopa sa vydáva trasou úspornosti. Film hudbu prakticky nemá. Výnimkou sú duniace, nízke tóny piana, ktoré zaznejú presne vtedy, kedy sú najviac žiadané. V závere sa dočkáme obdobne temných sláčikov, tie pulzujú bezútešnou atmosférou.

Napriek masívnej dĺžke neexistuje šanca, že sa divák od sledovania odtrhne, nedajbože, že ho film začne nudiť. Ja osobne som mal pri tej kalvárii, akú zažívajú pozostalí zabitého, chuť spraviť si trojitú čiernu kávu, no nešlo to – bol som prilepený k obrazovke ako ploštice tajnej služby k vnútru bytovej zásuvky. Často som pri tom nedýchal a neveriacky (hoci viem, že sa takéto veci diali a dodnes niekde dejú) krútil hlavou. Pripadal som si ako jeden z aktérov: pociťoval som ich zlosť, ich zúfalstvo, ich vyčerpanosť z boja, ktorý viac než súboj Dávida s Goliášom pripomínal márny duel Dona Quijota s veternými mlynmi. Nie ojedinele som si nahlas zanadával – je to skutočne mimoriadne intenzívna empíria.

Poliaci nakrútili jeden z najlepších filmov za posledných pár rokov. Vylíčenie pravdivej udalosti, ktorá je mementom cynických ohavností komunizmu, kedy život jednotlivca nemal žiadnu cenu a osobná identita bola nežiadúca, vás schmatnú už v prvých minútach. Následne vami počas dvoch a pol hodín lomcujú ako hurikán latkovým domom, až vás po finálnom súdnom procese hodia o ako z kremeňa tvrdú stenu a ešte si do vášho nemohúceho ja kopnú ako tí sadistickí pochôdzkari do úbohého Grzegorza, ktorý sa neprevinil ničím, než radosťou z úspešnej maturity. Svinstvo vtedajšej reality sa stalo korunovačným klenotom – krvavým diamantom – kinematografického odvetvia.