Niekto klope na dvere
Takto apokalypsa vyzerať rozhodne nebude

Režisér M. Night Shyamalan je skutočne veľké meno, najmä čo sa týka mysterióznych kúskov, z ktorých mrazí. Niekto klope na dvere je však jedným z tých režisérskych počinov, pri ktorých divák nevie, či mali tvorcovia zámer šokovať a odbočiť od svojej pravidelnej trajektórie, alebo ide skutočne len o nepodarok. Film je adaptáciou knihy The Cabin at the End of the World, avšak Shyamalan sa vo svojom scenári uberal mnohokrát úplne iným smerom.

Prvé, čo nám vo filme bije do očí je stretnutie veľmi kontrastnej dvojice Leonarda a Wen. Wen je osemročné dievčatko chytajúce lúčnych koníkov v okolí chaty, do ktorej prišla so svojimi rodičmi na dovolenku. Leonard (Dave Bautista) je zvláštny chlapík, ktorý sa odrazu vynorí z lesa a malú Wen si ihneď získa svojou pozornosťou. Napriek tomu, že Leonardovi prepožičal výzor bývalý wrestler, vo vnútri je dobrákom od kosti. Teda, aspoň tak pôsobí, kým spolu s ďalšími tromi náhodnými ľuďmi neprepadnú Wen a jej dvoch otcov.

Netrvá dlho kým zistíme, že táto štvorica skladajúca sa z dvoch mužov a dvoch žien pochádzajúcich z rôznych kútov USA je alegóriou na apokalyptických jazdcov z Biblie. Jeden k druhému si spolu našli cestu prostredníctvom akéhosi fóra, kde zistili, že všetci štyria mali rovnaké vidiny o konci sveta a práve Andrew, Eric a Wen sú jedinými, ktorí apokalypsu môžu zvrátiť. Háčik je však v tom, že svet zachránia len vtedy, ak jedného zo svojej rodiny obetujú.

Film drží diváka v napätí skutočne až do poslednej chvíle i napriek tomu, že prostredie a postavy sú veľmi minimalistické. Dej sa celý čas odohráva v odľahlej chate uprostred ničoho. Občas nás núti cítiť sa až klaustrofobicky, akoby v zajatí. Sledujeme boj dobra a zla, rozumu a srdca.

Viac na telo vplývajú existenčné otázky. Dostávame sa do pozície, kedy nám režisér rozpráva celú podstatu filmu ako päťročným, no my stále s napätím sledujeme a čakáme na akýsi zvrat, ktorý síce príde, ale nie taký, na aký sme zvyknutí. Tým zároveň nadviažem aj na Shyamalanov najväčší režisérsky problém — jeho očividný pretrvávajúci strach, že diváci nepochopia, čo má na mysli, ak im to dopodrobna nevysvetlí.

Napriek všetkému je tu však zachované duchovno a náboženské motívy, ktoré sa objavujú v mnohých jeho filmoch a dokáže tieto prvky dostať do ich najstrašidelnejšej podoby. Film nám však okrem svojho prvotného významu ponúka aj priestor na zamyslenie sa nad súčasnou dobou, kedy sa celosvetové krízy dejú v tandeme, zatiaľ čo ľudia sa utiekajú k sebectvu a naberajú mentalitu obyčajného prežívania.

Či aj to chcel svojím takmer apokalyptickým trilerom M. Night Shyamalan povedať, sa pravdepodobne nedozvieme. Náhodnú a nedomyslenú zápletku vystriedalo veľmi slabé a mätúce vyvrcholenie. Nehovoriac o porovnateľných špeciálnych efektoch, ktoré neboli až tak špeciálne v pravom slova zmysle.

Ale napokon popri všetkých dierach v deji, ktoré sa nachádzajú v Ktosi klope na dvere, máme priestor sa zamyslieť nad jeho možnými významami. Za mňa je to jeden z mála pozitívnych aspektov filmu spolu s hereckým obsadením, ktoré bolo skvelé, na čele s malou Kristen Cui. Už spomínaný Dave Bautista správne kombinoval dobrosrdečnosť a autoritu a do poslednej minúty necháva diváka premýšľať, či je záporák alebo nie. Vo filme sa objavujú okrem iného známe tváre ako Rupert Grint či Johnatan Groff.