Nikdy neplačem
Ak už slzy, tak horkosmiešne

Nikdy neplačem je druhou snímkou režiséra Piotra Domalewskeho, ktorého slovenskí diváci môžu poznať z košického Art Film Festu, kde uvádzal v roku 2019 svoj debut Tichá noc. Jeho rukopis je zjavný a režisér, scenárista i príležitostný herec sa ako mnoho jeho súputníkov nebojí otvárať pre poľskú konzervatívnu spoločnosť tabuizované témy. Domalewskeho nosnou témou sú najmä problémy dospievania a rodinné väzby, čo dokázal okrem svojho debutu aj seriálom Sexify, ktorý do poľských reálii zasadzuje obdobu hitu Sex Education. Nápadité, no nie veľmi šťastné spracovanie, si vyslúžilo zmiešané reakcie kritikov i publika. Jeho nová dráma Nikdy neplačem takisto balansuje na smiešno-tragickej hranici a môže osloviť nielen mladšie publikum svojim zasadením i spôsobom, akým rozpráva príbeh. Za mňa film patril k tomu najlepšiemu, čo v Prahe ponúkla filmová prehliadka Febiofest 2021.

Film sleduje 17-ročnú Olu, ktorá sa pretĺka životom, ktorý jej nadelil neľahký údel, no zvláda ho svojou tvrdohlavosťou a priebojnosťou. Ola žije s matkou a svojim hendikepovaným bratom v maličkom panelovom byte, zatiaľ čo ich otec, s ktorým hlavná hrdinka postupne stratila kontakt, zarába na živobytie rodiny v ďalekom Írsku. Ola je typickou tínedžerkou so svojimi vlastnými problémami, privyrába si na brigáde, spoznáva prvé lásky a má jediný cieľ – spraviť skúšky na vodičák. To sa jej však nedarí, nech sa snaží ako len vie. Jediný svetlý moment vo vzťahu s otcom je totiž jeho sľub, že jej kúpi vlastné auto. Okrem toho, že sa Ole nedarí, dostane tento sľub ďalšiu vážnu trhlinu. Otec pri pracovnom úraze v zahraničí zomiera a komplikovanú situáciu s prevozom tela, doriešením papierovačiek a vyplatením peňazí musí zvládnuť práve naša drsná, no nežná hrdinka, ktorá ako jediná z rodiny vie po anglicky. Ola sa tak vyberá na odyseu do nového sveta plného prekážok, pri ktorej síce neskoro, no spoznáva vlastného otca, podmienky v ktorých fungoval i konfrontuje svoj vlastný pohľad na svet s drsnou realitou. Ola dospieva oveľa skôr, ako by mala a na všetko je v ďalekom svete v podstate sama.

Nikdy neplačem by mohol byť depresívnou európskou drámou plnou tragédii, no Domalewski zvolil citlivejší prístup, a snímka tak vyznieva oveľa osobnejšie a dokáže sa pohrať s diváckymi emóciami prepracovanejšie. Filmu v rozprávaní príbehu nechýba absurdný i poriadne čierny humor, ktorý však nie je samoúčelný a výborne dokresľuje ako hlavnú hrdinku, na ktorej stojí celý príbeh, tak aj vedľajšie postavy, ktoré počas svojej cesty za vytúženým cieľom stretne. Predstaviteľka Oly, 22-ročná Zofia Stafiej vo filme debutuje a je absolútne fantastická. Je drsná, vtipná, neprístupná a aj napriek tomu si k divákovi nájde cestu a pôsobí neskutočne uveriteľne. Jeden veľký herecký koncert, vďaka ktorému film dokáže aj rozosmiať, a to napriek tomu, že otvára veľmi ťažké témy s poriadne horkou pachuťou v ústach. Ostatné postavy pôsobia skôr ako doplnenie, no režiséra treba pochváliť, že okrem skvelej práce s atmosférou zvládol aj prácu s hercami a najmä hlavnou predstaviteľkou na výbornú.

Po vizuálnej stránke film neohúri, no ani neurazí. Chválim zaujímavé lokácie s čo najväčšou snahou o prirodzenosť, či už je to malý poľský byt, či ešte menšia robotnícka ubytovňa alebo obrovská fabrika v Írsku. Film si drží skvelé tempo a divák vďaka nevyspytateľnej a výborne napísanej hlavnej hrdinke nevie úplne predpovedať, kam sa jej cesta vyberie ďalej. Dráma s drobnými prvkami road movie i detektívneho príbehu tak zaujímavo narúša žánrové konvencie no neodvádza zbytočne pozornosť od hlavnej motivácie všetkých zúčastnených. Aj keď film využíva trocha triviálny hlavný motív (vlastné auto), aj náročnejší divák to dokáže veľmi rýchlo odpustiť, a to najmä kvôli tomu, že sa opäť jedná o podarený poľský film, ktorý sa nebojí riešiť každodenné ťažkosti obyčajných ľudí bez zbytočného dramatizovania, či moralizovania.

Navyše si snímka zo seba nebojí urobiť srandu, čo v tomto prípade pôsobí ako enormné plus. Film ukazuje realitu takú, aká je, aj keď na to občas využíva zbytočne vyhrotené situácie, avšak všetko v rámci jasne zvoleného plánu. Film sa nesnaží byť depresívnou sondou do života emigrantov, ale skôr výpoveďou o živote ako takom skrz tínedžerské oči. Tie sú často neznalé, možno aj trápne, ale o to viac úprimné.

Nikdy neplačem je veľmi dobre spracovaný a odkomunikovaný smútok s beznádejou zabalený do tínedžerskej rebélie s prvkami absurdného a čierneho humoru. Na Olu sa výborne pozerá a divák jej fandí, aj keď koná tvrdohlavo a s niektorými rozhodnutiami nemusí nutne súhlasiť. Razí si vlastnú cestu a práve to dáva filmu niečo navyše. Pomerne originálna zápletka trošku naráža na prvoplánové klišé v niektorých aspektoch príbehu a epizódne postavy pôsobia niekedy ako karikatúry. Aj napriek tomu si však film berie ťažkú látku, dotýka sa súčasných sociálnych problémov a núti diváka premýšľať o dôležitých každodenných veciach. A to všetko so štýlom a miernou nadsádzkou. To je niečo, čo u nás doma dlhodobo chýba. Tento film unikne radarom mnohých, no ja si prajem, aby ho aj u nás videlo čo najviac divákov.

---