Žáner: animovaná dráma
Minutáž: 17 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2014
Prístupnosť: MP
Réžia: Veronika Obertová, Michaela Čopíková
Scenár: Peter Minár
Kamera: Juraj Chlpík
Strih: Viera Čákanyová
Hudba: Ink Midget × Pjoni
Účinkujú: Adam Šicko, Alica Šicková, Adam Matej
Chlapec leží v posteli a zvierajú ho chlpaté obruče strachu. Monštrá, príšery, zmutovaní zombíci, schovaní v tme. Aby o nich získal dôkaz, nosí na krku Polaroid a fotí si každú podozrivú okolnosť. Ani instatné fotky však nie sú dosť rýchle na zachytenie strašidiel. Ondro, tak sa chlapec volá, aj keď si nespomínam, či jeho meno niekedy zaznie, má okrem strachu aj kamaráta psa. Rodičia by ho radšej nahradili rybičkou. Ondro nechce rybičku. Keď o psa prichádza, tvrdohlavo ho ide hľadať.
Vyjde z mesta a vstupuje do lesa, kde sa jeho strachy iba znásobujú. Na pokraji nervového zrútenia stretáva psíka – a maskovaného netvora. Vysvitne, že ide o dievča, divožienku, ktorá žije v lese. Stará sa o seba, o Ondrovho psa, ničoho sa nebojí a Ondro sa jej nesmie dotknúť. Načo by sa jej aj dotýkal, keď je dievča. Hlavne, že mu dovolila punťa navštevovať. Ktovie, ako sa volá, rozmýšľa naspäť v posteli, potrestaný domácim väzením. Na strach nemá čas: teší sa, až pôjde naspäť do lesa.
Volá sa Nina a Ondrove strachy pomáha prekonávať vlastnou teóriou, že keď sa niečoho bojíte, máte sa k tomu čo najviac priblížiť, aby ste zistili, či ten strach stojí za to. Mestské chlapča sa pri nej poriadne otuží: senná nádcha, uhryznutia od komárov, uštipnutia od včiel. Vzniká pevné priateľstvo v slobodnom prostredí mimo zovretia panelákov.
„Ovečky“, ako duo Ové Pictures označujú fanúšikovia, sa po veľkomestskej skici Dust and Glitter (2011) vrátili k papierikovej animácii a motívu detského objavovania sveta. Veronika Obertová v absolventskej práci Viliam (2009) rozprávala príbeh chlapca, ktorý sa izoluje od okolia vo vlastnom panstve kresieb a až fyzické poškodenie tohto zátišia ho donúti vyjsť von „na svetlo božie“, postaviť sa skutočnosti.
Kým Viliam mal svoje farbičky a papiere, Ondro má Polaroid. Podobne nepraktický a anachronický nástroj. Keďže strachy mu často zahmlievajú zrak, používa aparát ako reality check. S výhodou takmer okamžitého overenia. Nosí ho všade so sebou zavesený na krku; možno ho vnímať aj ako symbolickú ochranu, druh talizmanu. Tak ako Ninu ochraňuje jej „šamanská“ maska. Aj pred dotykmi (napríklad bozkami).
Viliamov fiktívny životopis prebiehal od narodenia do nie presne určenej dospelosti, keď po smrti rodičov už žil úplne sám. V Nine Ondra spoznávame ako školopovinného sopliaka a opúšťame ako fúzkatého mládenca. Čas tu postupuje skokom. Od klipovitej pasáže Nininých a Ondrových vylomenín sa konvenčným strihom (myslím, že zatmievačkou) presúvame do veku prvých lások. Posledná komnata, Ninin strach z dotykov, sa otvára oproti zvyšku disproporčne rýchlo.
Motivicky ostáva všetko v poriadku, veď pravidlo „bez dotyku“ Nina sformuluje už pri prvom stretnutí s Ondrom a divákovi sa opakovane zdôrazňuje, napríklad v scénke so zmrzlinou. Ide skôr o to, či vnímať skok do adolescencie ako odvážne spojenie alebo naopak rozčesnutie detského a romantického príbehu v jednom krátkom filme. To už je námet na rozmýšľanie.
Opäť si môžeme pomôcť precedensom z Viliama. Hlavný hrdina si aj ako dospelý zachoval detskú fantáziu a spôsob myslenia. Čo mu zabraňovalo naozaj dospieť a zároveň ho robilo výnimočným. Film môžu pozerať aj deti a veľa si z neho odniesť. Nie je to však rozprávka, nepoučuje a nemoralizuje. Miestami dosť čierny humor zjavne mieri na vyspelejšie publikum. Mimo obraz Viliamov príbeh komentoval rozprávač v tretej osobe. Ten buď ironicky alebo nezámerne odkazoval k rozprávkam, respektíve k ich ústnemu podaniu. Naproti tomu v Nine dej dopĺňa rozprávač v prvej osobe, sám Ondro.
Najskôr ako chlapec (Adam Šicko), takže vzniká komický efekt buď vďaka logickým paradoxom a redundancii (motto „Prekonať strach nebude ľahké. Bude to ťažké.“) alebo pre dopĺňanie naivného komentára a odhaľujúcej obrazovej zložky (jedna z Ondrových fotopascí na strašidlá zachytí rodičov pri sexe). Kvázirozprávkový efekt voiceoveru Borisa Farkaša z Viliama sa stráca. Nastupuje efekt autentickosti, zosilňuje sa ambivalentná poloha medzi detským a „dospeláckym“ zameraním príbehu. Po skoku do puberty zmužnie aj Ondrov hlas. Konvenčné riešenie, zmena hlasu zodpovedá zmene vizuálu (starší hlas fúzikom). Lenže na „nového“ Ondra mám málo času si zvyknúť. Viem o ňom iba to, že už sa chce Niny dotýkať. Tento problém s identifikáciou môže spôsobiť oslabenie emocionálneho naplnenia v závere filmu.
Dovtedy dávkovaného veľmi starostlivo, či už cez spomínaný humor („nechcem rybičku“), Ondrove údesné vízie, podporované detailným a expresívnym soundtrackom od dvojice Pjoni a Ink Midget alebo papierové modely, zavše prekvapujúco plastické (kontajner transformovaný na tank). Režisérky prišli navyše so silným vizuálnym nápadom, keď model Nininho a Ondrovho sveta poňali ako valec, ktorý sa môže pred kamerou otáčať a prostredie sa plynulo zmení zo sídliska na hustý les (teda vzniká dojem, že postava prechádza touto krajinou).
Verím, že spomínaný časový skok nebude pre divákov prekážkou, aby film vnímali ako ucelený príbeh. Ové Pictures v Nine rozvinuli motívy a postupy, s ktorými sme sa už v ich tvorbe mohli stretnúť, do veľkorysejšej a umelecky zrelšej podoby, hoci si stále zachovávajú typickú spontánnosť a nevyumelkovanosť. Ninu môžete vidieť aj v obmedzenej kinodistribúcii ako predfilm k maďarskému Bielemu Bohovi v Projekte 100.
