Nina
Za čo môžu a nemôžu deti

Žijeme v blahobytnej krajine s historicky najmenej nezamestnanými (aj dlhodobo), byty v Košiciach sa predávajú za 150 tisíc evri, zo satelitných dedín stoja kolóny folksvagenov, sitroenov aj takých značiek, ktoré nie sú ešte naše, aby dopravili svojich majiteľov do svojich džobov, či už vo fabrike alebo v kancli a ich deti do ich škôl (pokiaľ nechodia normálne integrovanou dopravou). A v mestskom kine kvapká pred plátno, zvukový efekt sa uvádzačka snaží tlmiť handrou, ale načo, keď tak pasuje k Nininej nálade?

Zapamätajte si tento obraz, lebo nebude trvať dlho. Ekonomické krízy sú cyklický jav, takže za rohom je ďalšia bublina, ktorá spľasne a ofŕka aj vás a vašu rodinu. Nemienim sa tu hrať na veštca, len chcem upozorniť na to, o čom Nina je. O kríze, rodinnej kríze, o tých týždňoch a mesiacoch, keď sa rozpadáva kedysi (aspoň podľa dochovaných domácich videí na telefóne) šťastná jadrová rodinka o jednom decku.

Rozpad-rozvod sledujeme z pohľadu 12-ročnej Niny. Kamera s ňou strávi najviac času a od začiatku s ňou udržiava intímny vzťah (početné detaily), čo sa mimovoľne (a prirodzene) prenáša aj na diváka. Akože je trochu protivná, ale buďme zhovievaví; je na hrane puberty a jej rodičia si pred ňou nadávajú do k. a p. a odkazujú sa na súd.

Sympatie Nine pridáva aj jej aktívna povaha. Súťažne pláva, je zvyknutá spoliehať sa na vlastné sily a viackrát sa pokúša rodičov zmieriť. Nielen sa za to modlí. Kresťanský motív je vo filme silne prítomný cez postavu matky. Znamená ďalšie priblíženie slovenskej realite: nielenže sa polovica súčasných manželstiev končí rozvodom, mnohí sme tu veriaci, niektorí silne, a rozvod je v tradičnej vierouke bububu.

Nie je to trochu zvláštne? Že v čase, keď sa máme komparatívne asi najlepšie, odkedy to vieme sledovať, sa trhajú základné väzby, ktoré držia spoločnosť pokope (to jest rodinné) a vzniká tu generácia traumatizovaných individualistov (najčastejšie sú dnes jedno-dvojdetné rodiny). Pravdaže, nie všetci, čo sa rozvádzajú, majú aj deti. Ale to zabieham priďaleko.

Lebo Nina napriek pevnému Lehotského dokumentaristickému základu nemá slúžiť (len) ako sociologická štúdia. Má aj svoju obraznosť a poetiku. Ideálne ako dôkaz, že Juraj Lehotský ako režisér od svojho hraného debutu Zázrak (2013) povyrástol. V istých zmysloch určite. Pre Zázrak objavil Michaelu Bendulovú, tu si nastavil latku ešte vyššie angažovaním detskej debutantky Bibiany Novákovej. Bez problému jej uveríte aj odmeranosť, aj slzy a odpustíte mierny afekt. Netradičná je aj voľba matky, hrá ju tanečníčka Petra Fornayová, vo filme takisto začiatočníčka. Nováčikom určite nie je Robert Roth. Po dlhom čase (pre mňa) sa mu dostalo vo filme úlohy, kde môže ukázať svoje schopnosti. Aj v Zázraku mu síce Lehotský zveril sľubnú postavu, no scenár mu veľa nedoprial, Roby bol klasický vagabund. Ninin otec je oveľa vrstevnatejší, nežný a vtipný, aj agresívny a zaslepený.

Podobne ako v Piatej lodi (tiež z perspektívy detskej hrdinky o dysfunkčnej rodine), aj tu vek protagonistky motivuje alebo, ak si chcem rypnúť, ospravedlňuje mierny odklon od čistého realizmu, nejaké tie snové scény alebo abstraktnú koláž prístavných žeriavov s vodopádom guličiek železnej rudy priamo na kameru (Ninin otec je žeriavnik). Mimochodom, tieto „oddychové“ strihy patria k najpútavejším momentom filmu, zvádzajú na symbolickú interpretáciu. Na banálnejšej úrovni je to taká záchranná sieť pred všetkou tou prebolestnou sociálno-realistickou drámou, akú sa vskutku málokomu chce pozerať (opäť neveštím, odhadujem).

Neviem, či si vodu a plávanie privlastnili Lehotský s Marekom Leščákom (et al.) ako trademark. Ono neprekáža, kým to funguje. Ešte aj podvodné scény môžu robiť stále lepšie. Žiadnym zvieratám nebolo ublížené. Vlasom áno, ale pekne si zgustli na filmovom klišé, keď si postava v distrese, v zlomovom bode ostrihá vlasy. Nina sa oseká z čisto praktických dôvodov: hustý vrkoč môže vymeniť za peniaze na plavecký tréning. Jej rodičia ho striedavo odmietajú zaplatiť. Z čírej zášte.

Možno mohlo byť menej artistnej (sláčikovej) hudby motivovanej/ospravedlnenej tak, že Fornayová hrala seba – (bývalú) tanečnicu a ešte epizódnou postavou dirigenta na začiatku (klasická školská scénka „rodičia vysvetľujú, čo robia“ – to fakt niekde robia?) akože na kontrast k otcovi pankáčovi s jeho „girl, you really got me going…“ Yeah, dva nezmieriteľné hudobné svety. Otec netancoval, zjavne iba spieval, niečo ich muselo rozdeliť. Inak by nebola Nina.

---