No Sudden Move
Žiadne prudké vzrušenie

V marci aj do našich končín zavítala nová streamovacia platforma HBO MAX. Tá okrem časom overených hitov a vlastných produkcií láka aj na zaujímavé filmové tituly zrejme so snahou uchmatnúť znudeného diváka populárneho Netflixu. Medzi vlajkové lode týchto snímok možno pokladať i film od veterána Stevena Soderbergha s názvom Žiadne prudké pohyby, ktorý mal na službe premiéru ešte minulý rok, no logicky sa k širokej verejnosti u nás dostal len nedávno. Steven už dokonca stihol natočiť ďalší film pre streamovaciu službu – Kimi – o ktorom sme písali zhruba pred mesiacom.

Žiadne prudké pohyby majú všetko na to, aby prilákali široké spektrum divákov. Zaujímavú zápletku, okulahodiace dobové zasadenie, hviezdami nabitý ansámbel hercov a v neposlednom rade zvučné meno na režisérskej stoličke. Príbeh filmu sa odohráva v meste automobilov – Detroite, v roku 1954 a sleduje charakterovo rozdielnych kriminálnikov Curta Goynesa (Don Cheadle) a Ronalda Russa (Benicio del Toro) so spoločným záujmom – peniaze. Rýchlo a veľa. Curt ich potrebuje na to, aby vypadol z mesta pretože sa mu smrťou vyhráža mafiánsky boss. Ronald je zas ostrieľaný mafián, ktorý je na „prácičku“ špecificky vybraný. Prakticky náhodne tak dostanú veľmi ľahko znejúci kšeft. Udržať rodinu zamestnanca automobilky General Motors ako rukojemníkov a pod hrozbou násilia získať kompromitujúce dokumenty zo sejfu jeho šéfa. Nie všetko však ide podľa plánu a tak snímka rozbieha kolotoč zvratov, podvodov a násilia. Ústrední hrdinovia si uvedomia, že ich niekto poriadne podfúkol, no bez peňazí rozhodne odísť nechcú.

Zatiaľ čo film začína pomerne svižne, dobové kostýmy i výprava vtiahnu do deja a potešia aj menšie vedľajšie postavy (Kieran Culkin a hlavne skvelý Brendan Fraiser), už zo samotného úvodu naráža divák hneď na veľké problémy. Dramaturgicky nezvládnuté budovanie príbehu i napätia spočíva najmä v absolútnom chaose, kde sa divák stráca práve v momente, kedy by mal pochopiť celú, vo svojej podstate veľmi jednoduchú zápletku. Prvú polovicu filmu postavy chrlia meno za menom bez toho, aby sa postava ešte vo filme objavila a tak z toho neskôr vzniká poriadny guľáš. Zorientovať sa kto je kto a hlavne na koho strane stojí dá poriadne zabrať a  tu slabé stránky filmu nekončia.

S pomerne jasným zámerom diváka čo najviac zmiasť príbeh doslova chrlí zvrat za zvratom až je to celé prekombinované a divák môže postupne stratiť záujem, keďže motivácie postáv sú pomerne jednotvárne a je problematické im veriť. Film sa nevyhne ani problémom s kauzalitou či nadväznosťou, (napr. v jednej scéne je ženská postava Vanessy zbitá takmer na smrť, no hneď v ďalšie ráno bez škrabanca vystupuje ako pravá femme fatale) čo filmu jednoznačne uberá na kvalite a skĺzava do zrejme nechceného humorného svetla. Zo snímky cítiť, že sa neberie príliš vážne, no zároveň Soderbergh a spol. k filmu nepristupujú ako k parodickej komédii. Snaha napodobniť pocit z Dannyho Parťákov (lúpežný motív, vtipno-dramatický naratív i hviezdne zloženie hercov) tu skutočne zlyháva.

Na takmer dvojhodinovej stopáži tak divák zasadne ku naoko komplikovanému plánu s pomernou zaujímavým pozadím (Detroit nebol vybraný náhodne), príbeh sa však vlečie a so zle vybudovanými asociáciami k príbehu i postávam skĺzava veľmi rýchlo k nude. No a keď k hlavnej dejovej linke pridáme niekoľkokrát sa opakujúci zvrat, ktorý len potvrdzuje, že opakovaný trik naozaj nie je trik vzniká z toho nemastný-neslaný mišmaš. Herecké výkony sú podarené, aj keď si nemôžem pomôcť a niektoré postavy pôsobia až groteskne. A keď už to nezachránia ani hviezdne cameá (spomínaný Fraser či Matt Damon), niekde sa zrejme stala chyba.

Pochváliť možno vizuálnu stránku hlavne z hľadiska pekných dobových záberov. No netuším, prečo sa aj v tomto aspekte Soderbergh snažil experimentovať a celý film je nakrútený na divný, akoby fisheye objektív so zakrivenými okrajmi záberov. Musím sa priznať, chvíľu som si myslel, že je to v zlých nastaveniach môjho projektora. Filmu to nepridáva žiadnu váhu či látku na vyše, je to skôr len experimentálny vizuálny prvok, ktorý podľa mňa veľmi nevyšiel.

Žiadne prudké pohyby malo potenciál byť fajn buddy komédiou dvoch rozdielnych zaujímavých postavičiek, ktorých spojí náhoda. Všetko sa to však vytráca v celkovom výsledku, z ktorého viním lenivý prístup všetkých zúčastnených. Film chce pôsobiť vážne, no vyznieva pri tom komicky a aj napriek zaujímavej látke mu chýba iskra i akékoľvek napätie. To rezultuje v stratu záujmu o postavy i výsledný príbeh, ktorý nezachránia možno dobre myslené, no prehnané zvraty, ktoré tak nedoručujú požadovaný efekt. Snímku by som označil za zlatý štandard streamovacej mainstreamovej produkcie s dôrazom na bezpečnosť. Ničím nevynikať, nijako neexcelovať, proste len byť a divákovi ponúknuť pri scrollovaní ponukou jednohubku, na ktorú zabudne ešte skôr, ako ju vôbec dopozerá. Vyrobený na mieru bez záujmu o nejaký hlbší presah. Škoda, potenciál na to, aby film viac šliapol na plyn, tam určite bol.