Nový Olymp
Láska ako z pera G. G. Márqueza

Raz za čas narazíte na film, ktorý vás sprvu vôbec neosloví. Po opakovanom odsúvaní jeho pozretia sa naň nakoniec vrhnete, tak trochu akoby z donútenia. Neoslovila vás hlavná premisa, neoslovilo vás herecké zoskupenie, a nálepka „nájdete na Netflixe“ vás vyslovene odrádzala. Po zapnutí tohto filmu čakáte, že vám dej dá za pravdu – že si potvrdíte, na akú stratu času ste sa naivne rozhodli hľadieť. Svete, div sa: nič také sa nedostavuje. Namiesto toho ste svedkami úžasného príbehu ešte úžasnejšej lásky dvoch komplexných charakterov, ktorých život náhle rozdelil, no napriek tomu ich vzájomný cit neochladol a ich vášeň sa neroztrieštila pod drsným zubom času. Pri záverečných titulkoch zistíte, že ste práve videli majstrovské dielo a najlepší tohtoročný titul Netflixu. Videli ste Nový Olymp.

Rím, 70. roky. Taliansko sa úspešne zbavuje jarma fašistického dedičstva druhej svetovej vojny, napriek tomu majú obyvatelia Apeninského polostrova k liberálnej spoločnosti stále poriadne ďaleko. To platí i pre homosexuálov. Muži citovo a sexuálne inklinujúci k druhom rovnakého pohlavia sa svojim vášňam musia oddávať potajme, a jedným takým diskrétnym miestom je kino Nový Olymp. Práve tu spolu prvý raz prehovoria Enea (Damiano Gavino) a Pietro (Andrea Di Luigi). Prvý je extrovertným študentom réžie, snívajúcim o hviezdnej kariére, druhý mlčanlivým, vážnym, budúcim lekárom. Obaja však milujú filmy – a netrvá dlho, kým sa zamilujú i jeden do druhého. Turbulentné časy ich ale rozdelia a oni sa náhodne a nevedome stretávajú či na seba spomínajú dlhé tri dekády. Až raz…

Na prvý pohľad znie dej snímky Ferzana Özpeteka melodramaticky a presladene. Prirodzene, svoju sladkú príchuť Nový Olymp nezaprie, jeho sila však tkvie v suverénnom spôsobe, akým pán režisér s motívom nehynúcej lásky odolávajúcej času. Scenár Gianniho Romoliho a Ferzana Özpeteka si spočiatku dáva načas. Predstavuje vám hlavné postavy, vykresľuje charaktery, až napokon dôjde k slastnému vyvrcholeniu (metaforicky, aj doslova) – len aby sladkú chuť prebil horkosťou života so všetkou jeho náhodou a paradoxom. Romantická idyla ako z telenovely (akurát neporovnateľne pútavejšie natočená) ustupuje dráme. Práve tu sa režisér vytasí s najlepšími ťahmi, aby city diváka schytávali údery rovnako razantné ako samotné postavy. Darí sa mu to.

Obrovskou oporou príbehu sú samotní herci. Gavino ako i Di Luigi sú de facto začiatočníci, a predsa predvádzajú prvú hereckú ligu. Kľudne by ich mohli nominovať na cenu či dve. Scenár však vo svojej pedantnosti ide hlbšie a dáva dostatok materiálu aj vedľajším postavám. Mnohé z nich sú trochu kuriózne či ozvláštnené – vytŕčajú z davu. Žiadnej nechýba patričná prepracovanosť, dobré repliky, ani zapamätateľnosť.

Práve svojské postavy pripomínajú príbehy spisovateľského velikán Gabriela Garcíu Márqueza. Styčných plôch je tu viacero: ľahký punc magického realizmu (debata „v hlave“ s imaginárnou osobou), ako aj téma nesmrteľnej dlhovekej lásky (podobnosť s Láskou za časov cholery sa tu vyslovene ponúka sama) alebo samotný záver. Touto cestou je filmu dodaná špecifická tvár, pričom je skrz tento magický mantinel celý zážitok spevnený dohromady nenásilne a tak efektívne, že ho budete ešte chvíľu po dopozeraní rozdýchavať. Klobúk dole pred Talianmi.