Žáner: dokument
Minutáž: 77 minút
Krajina: ČR/SR
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12
Scenár a réžia: Adam Oľha
Kamera: Adam Oľha, Jakub Halousek
Hudba: Ľubo Burgr, Daniel Hurtuk
Hrajú: rodina Oľhová
Adam Oľha pochádza z výnimočnej a zároveň typickej rodiny „našich čias“. Je výnimočná počtom potomkov – najstaršieho Adama nasledovalo päť dcér, jedna krajšia ako druhá, ako sa hovorí. A je typická – pre naše časy – tým, že sa rozpadla, teda manželia Oľhovci sa rozviedli. Po vyše dvadsiatich rokoch od sobáša Matúš Oľha odišiel od Jany Oľhovej a začal titulný nový život po boku novej ženy i s novým dieťaťom. Premisa sľubuje dôverné pikantérie, pravé aj ľavé emócie, vedrá špiny a silný zážitok.
Ako zámienka mladému Oľhovi poslúžil fakt, že od otcovho prerodu sa u Oľhovcov takmer prestali vyrábať fotografické a audiovizuálne záznamy rodinného života a progresu. Fakt o to pregnantnejší (hm!), že otec Oľha zaznamenával svoju rodinu vášnivo a pravidelne. V novom živote zmenil aj túto stránku: novú rodinu už veľmi nefotí a nenahráva. Vysvetľuje to novými povinnosťami a technológiou. Z praktika sa stal akademik, dokonca rektor (bystrickej Akadémie umení) a fotografovanie na film sa medzitým v podstate prežilo. Proces výroby klasickej fotografie je z pohľadu amatérskeho i profesionálneho oproti digitálu príliš nákladný aj všelijako inak (napríklad časovo) náročný.
Okrem zámienky obnoviť tvorbu rodinného archívu Adam otcovu prácu využil pre svoj magisterský film aj priamo: zaplnením istej časti minutáže otcovými čiernobielymi zábermi. Tridsaťročná časozberná piplačka Oľhu seniora našla svoje uplatnenie a zmysel až vo filme Oľhu juniora. To znie ako z nejakého patriarchálneho blábolu prednášaného ochotníckym divadelníkom pri príležitosti päťstého výročia prvej písomnej zmienky o miestnej krčme. No pokoj, viac patriarchálnosti by ste už vo filme márne hľadali.
Adamov magisterský výstup, keď po tých neviem-koľko rokoch absolvoval FAMU, je pocta mame. Ťažko inak, keď sa rozhodol vypovedať o vlastnej rodine, a drží ju pokope jeho matka. Nikdy sa nedozvieme, prečo otec rodinu opustil. Ani sa k tejto téme nedostaneme. Ako Adam úprimne doznáva, bál sa to otca opýtať. Ľudsky pochopiteľné, filmársky – ak toto remeslo Oľha mieni vykonávať aj po promóciách – pohodlné. Adam sa do svojich rodičov nezahrýza, skôr im predkusuje bábovku. Cti otca svojho i matku svoju. Matka vyzerá na pohľad lepšie, totiž viac komunikuje, rozpráva, ako sa hovorí. Sem-tam si skúša domyslieť dôvod. Možno bola príliš materská. Možno nevedela variť podľa jeho chuti. Adam pochytil, že dôvody aj najťažších rozhodnutí bývajú triviálne. Triviálne však nie je súžitie siedmich žien bez muža (dcéry, mama a stará mama). Výnimočné fakty si pýtajú našu pozornosť.
Otec leží na pohovke so zápalom pľúc – vraj – a bilancuje. Racionálne, ako to chlapi zvyknú robiť. Hej, má sa lepšie. Hoci tento film spoluvytvoril, je v ňom najnevďačnejšou postavou. A jeho problém je, že to nevie hrať. To skôr jeho rodina, všetko prvotriedne herečky až po najmladšiu dcéru s jej neoblomnou snahou zaujať akúkoľvek porotu. Žene chlap vždy uverí alebo aspoň chce.Viac než ašpirantka na superstar mi azda vadil šramotiaci soundtrack, komorné avantgardy do pozadia nemusia sedieť divákom, ktorých zaujíma príbeh. Lebo ten je čistý, krištáľový, stotožniteľný. Adam Oľha má dobrý čuch aj oko. Len keby sa nabudúce viac uvoľnil alebo oprel do tej roboty. Keďže by ho už na rozdiel od štúdia mala živiť, žije aj nádej.
