Originálny názov: Capitalism: A Love Story
Žáner: dokument
Minutáž: 127 minút
Krajina: USA
Rok: 2009
Prístupnosť: MP
Réžia: Michael Moore
Scenár: Michael Moore
Kamera: Daniel Marracino, Jayme Roy
Hudba: Jeff Gibbs
Účinkujú: Thora Birch, William Black, Baron Hill, Marcy Kaptur, Michael Moore, Wallace Shawn, Elizabeth Warren
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina, kde každý pracoval podľa svojich možností a každý mal všetko podľa svojich potrieb. Tam, kde už včera znamenalo dnes. Všetci ľudia tam žili šťastne, lebo si boli rovní a oči detí radostne žiarili, lebo vedeli, že aj ich čaká šťastná budúcnosť. Takto nejako asi vyzerá predstava Michaela Moora o dokonalej spoločnosti. Jeho problém je, že žije v USA – priamo v srdci toho hnusného zahnívajúceho kapitalizmu. Nenakrútiť o tom nejaký pravdivý dokument by bol podraz voči všetkých súdruhom bojujúcim za krajšie zajtrajšky.
Keď vypukla finančná a následne hospodárska kríza v USA, bolo len otázkou času kedy sa o slovo prihlási so svojim pohľadom na vec Michael Moore. Otázkou zostávalo len to, akou silou doľava bude tlačiť na pílu. Jeho predchádzajúce filmy sa totiž ekonomiky veľmi netýkali (snáď s čiastočnou výnimkou jeho prvotiny Roger a ja).
Výsledkom je v podstate komunistický manifest. Film, ktorý počíta s úplnou hlúposťou divákov. Je zbytočné zaoberať sa tými tvrdeniami, z ktorých niektoré sú evidentné klamstvá a nejde mu o serióznu argumentáciu. Dokonca aj keby sme vôbec nebrali do úvahy argumentačnú poctivosť a zamerali sa len na „zábavnú“ stránku, ktorú údajne Moorove filmy majú, výsledok je rovnaký. Humor je kŕčovitý a aj priemerný žiak základnej školy by prišiel s originálnejšími nápadmi ako prirovnávať USA k starému Rímu pred pádom (prestrihávanie z historického filmu na súčasnosť a späť).
Snaha o vtip dopadne väčšinou márne a pri dokumente dlhšom ako dve hodiny je to príšerne nudné. Našťastie, divák, ktorý má aspoň základnú predstavu o ekonomických vzťahoch sa celkom dobre zabaví – ale je to asi ten druh zábavy, ktorý by zažil napríklad pri sledovaní filmu Eda Wooda (aj preto také vysoké výsledné hodnotenie).
Forma rozprávania je rovnaká ako pri predchádzajúcich výtvoroch. Moore sa chvíľu s niekým rozpráva a potom nasleduje prestrihávanie historických a súčasných archívnych materiálov podfarbených patričnou hudbou, prípadne hlasom samotného majstra. A do toho občasný pokus o humor väčšinou vo forme dobre mierenej satirickej šľahy. Netreba samozrejme zdôrazňovať, že manipulácia hrá rozhodujúcu úlohu. Moore vo filmoch pravdu nehľadá, ten ju má už dávno vyriešenú. Filmami sa len snaží presvedčiť o nej čo najviac ľudí. Jeho obľúbenou metódou je citové vydieranie divákov. Vidíme napríklad rozprávať plačúcich pozostalých v rodine, v ktorej práve niekto umrel. Samozrejme, je to pre nich strašná tragédia, ale nie je celkom jasné, čo to má spoločné s nejakým spôsobom ekonomického fungovania spoločnosti.
Názov filmu obsahuje slovo lásku, ale v skutočnosti mu dominuje úplne iná emócia a tou je hlúpa závisť. Na túto strunku v divákoch brnká pomerne často. Je to približne v štýle – ak je niekto veľmi bohatý, automatický znamená, že je zlý a peniaze mu treba zobrať. Zaujímavý je pritom ten paradox, že Moore sám na svojich filmoch celkom pekne zbohatol a tým pádom by mal nenávidieť aj sám seba. Snáď by mohol venovať svoje peniaze tým chudákom, ktorí vo filme vystupovali. Otázkou tak zostáva, či je Moore skutočne taký pomýlený alebo je to len čistý kalkul a snaží sa z krízy čo najviac vyťažiť.
Už zo spojenia názvu diela a jeho autora je jasné jeho kľúčové posolstvo – kapitalizmus je strašné fuj. Film samotný už k tejto hlbokej myšlienke nič nepridáva. Škoda, možno by bolo zábavné sledovať, keby Moore viac rozvinul alternatívu, ktorú jemne načrtol. Všetci asi tušíme o akej alternatíve sníva. Ale sny by mali radšej zostať snami, lebo svet bez nich by bol oveľa fádnejší.
