Originálny názov: Hross í oss
Žáner: komédia, dráma, romantický
Minutáž: 81 minút
Krajina: Island / Nemecko / Nórsko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Benedikt Erlingsson
Scenár: Benedikt Erlingsson
Kamera: Bergsteinn Björgúlfsson
Strih: David Alexander Corno
Hudba: David Thor Jonsson
Hrajú: Ingvar Eggert Sigurðsson, Charlotte Bøving, Maria Ellingsen, Steinn Ármann Magnússon, Helgi Björnsson, Halldóra Geirharðsdóttir, Kristbjörg Kjeld a ďalší
V rozsiahlom údolí žije malá komunita koní v krehkom, no nevyhnutnom vzťahu s ľuďmi rôznej farby, veľkosti, pohlavia, povahy. Spoločne sa delia o životný priestor v dychvyrážajúcej prírodnej kulise Islandu. Kone musia odolávať majetníckym záujmom opilcov, hrdých alfa samcov – chovateľov, profesionálnych jazdcov, amatérov v sedle. Niekedy zlyhajú, ale v rovnakej miere sa im podarí ustrážiť si svoju hrdosť a dôstojnosť. Ľudia sú zvláštni. Chcú sa zmocniť bezbranných koní, no sami nevedia ovládať vlastné pudy.
V takomto duchu by som odporúčal sledovanie premiérového celovečerného debutu režiséra Benedikta Erlingssona. Príbeh drobnej komunity je prerozprávaný cez perspektívu koní, protagonistov, ktorí sledujú hašterivosť, aroganciu a pýchu obyvateľov nepomenovanej dediny. Cez odraz diania v očiach zvierat, slúžiaci ako montážna jednotka, sa jednotlivé čiastočky mozaiky ukotvujú do väčšieho celku. Drobné minipríbehové jednotky spolu tvoriace bohatú výpoveď o snahách človeka lapiť prírodu a využiť ju na poškrabkanie vlastného ega.
Toľko k snahe o výklad tejto žánrovo neuchopiteľnej zbierky náladovo disproporčných fragmentov. V závislosti od toho, aká postava dedinky sa dostáva do centra diania, strieda sa žánrový odtienok. Ústrednou požadovanou emóciou a zároveň spojivom celého vyobrazovaného mikrokozmu má byť smiech. Každú kapitolu spája silný ironický nádych, miestami čierny humor, čo nie je vôbec na škodu. Už otváracia scéna s milostným momentom bujnej kobyly a vášnivého mustanga by mala vyvolať záplavu hurónskej zábavy.
Hlavný problém vidím práve v žánrovej stavbe. Čierna komédia, tragika a romantická linka spolu nespolupracujú, ale odporujú si. Filmy ako Trainspotting, či aktuálne Kalvária sofistikovane operujú s preklápaním humoru do spoločenskej satiry, cez antickú tragédiu, až po syntézu týchto konfliktných postojov. Rozdiel v tomto filme spočíva práve v indiferentnosti, akú cíti divák v posledných minútach.
Snímka ma zanechala chladnou, a to aj napriek zámerným horkosladkým vsuvkám, ktoré chcú otriasť emocionálnym rozpoložením a efektívne zahrať na citlivú strunu. Lenže sarkazmus a zámerná typizácia ľudských postáv bráni doznievaniu trpkých scén a znovu nastoľuje cestu všadeprítomného zosmiešňovania, či neprimeraného nadhľadu. V závere sa tvorca snaží o kompromisné stanovisko, ale po tom všetkom ho už nikto neberie vážne.
Ak má ísť o komédiu či satiru, režisér musí zaujať jasné stanovisko a nie plávať vo vodách neuchopenej témy. Jedna vec je stavať ľudských protagonistov do pozície antagonistických predátorov, no ak to celé ostane pri suchej konštatácii a tento zámer sa neposúva ďalej, v konečnom dôsledku všetci zúčastnení len ostanú v polohe statických stážistov. Na filme sa dá zasmiať, niekedy však morbídnosť a stupňujúci sa cynizmus vyvoláva šok väčšmi než úsmevy. Využívanie, resp. zneužívanie zvierať a správanie s k nim ako vlastníctvu má síce slúžiť ako súčasť hlavnej témy, lenže humor to ani zďaleka neprodukuje..
Zhrňme si to. Tragika vyznieva dostratena, humor je rozptýlený riedko, vtip čerpá z momentov bez potenciálu vyvolať smiech. Ostane nám sledovanie bezcharakterných existencií, pretĺkajúcich sa dennou rutinou, skade-tade hľadajúcich lásku a rešpekt. Nie je to prázdna skúsenosť, ale nedotiahnutá.
Treba spomenúť aj pohľadnicovosť panoramatických záberov exotickej fauny subpolárneho Islandu. Fakt sa je na čo pozerať, turisti a fajnšmekri panenskej prírody si prídu na svoje. Po formálnej stránke je film čistý, technicky zvládnutý na jednotku. Lenže to dokáže každý film s riadnou predprodukčnou prípravou.
Erlingsson si splnil sen, nakrútil dlhometrážnu snímku, uviedli mu ju na pár festivaloch, získal za ňu pár cien. Lenže v skutočnosti sa kritici nechali opiť rožkom a obdarili nevýraznú severskú kvázi-komédiu ováciami a lesknúcimi sa soškami, ktoré si v žiadnom prípade nezaslúžila. O koňoch a ľuďoch by mohli slovenské distribučné spoločnosti premenovať na O ničom a zívaní a nijak by tým neubrali posolstvu, ani spracovaniu témy.
