Obávaný
Paródia na Godarda

Domácemu publiku je Francúz Michel Hazanavicius známy hlavne Artistom z roku 2011, nostalgickou metakomédiou z obdobia prechodu z nemého na zvukový film. Aj jeho ďalšie práce sa dajú považovať za filmy o filme, pred Artistom parodoval špiónske trilery zo 60. rokov v Agentovi 117 a jeho pokračovaní, po Umelcovi prerobil švajčiarsko-americkú drámu z roku 1948 Pátranie.

Vo svojom celoživotnom projekte rekontextualizácie filmovej histórie pokračuje aj v najnovšom filme Obávaný s pracovným názvom Godard Mon Amour. Podľa toho si viete domyslieť, že bude mať niečo spoločné s Jean-Lucom Godardom, presláveným filmárom Nouvelle vague – novej vlny. Scenár napísal na základe autobiografickej knihy Anne Wiazemsky, Godardovej manželky v rokoch 1967-79.

Ešte ani 20-ročnú Wiazemsky Godard obsadil do Číňanky (La Chinoise, 1967) a vekový rozdiel 17 rokov im neprekážal, aby sa do seba zamilovali a zobrali sa. Godard bol na vrchole slávy, Anne bola mladučká kráska zo starobylého ruského šľachtického rodu. Film o skupine maoistických študentov, debatujúcich o socializme, predznamenal nepokoje v máji 1968, ktoré sa z parížskych univerzít lavínovito rozšírili do celej francúzskej spoločnosti.

Zjednodušene možno Hazanaviciusovu komédiu interpretovať v troch základných rovinách – ako zobrazenie rozvíjajúceho sa a následne upadajúceho romantického vzťahu medzi Anne a Jean-Lucom, ako komentár vzťahu medzi kinematografiou (prenesene umením) a spoločnosťou (politikou, dejinami) a ako paródiu na filmy novej vlny, zvlášť Godarda.

Predtuchu nešťastného vývoja obsahujú už voiceovery v úvodných scénach, kde sa strieda nezainteresovaný, „objektívny“ komentátor s hľadiskom postáv. Podľa Godarda (Louis Garrel) v ňom Anne v súčasnosti vidí umelca na vrchole síl, ale po čase prezrie cez túto ochrannú škrupinku, a keď spozná jeho každodenný, obyčajný charakter so všetkými chybami a úchylkami, prestane ho milovať, a potom ho opustí. Pripraviac si takto výhovorku, neznesiteľne uvravený a náladový Jean-Luc robí po zvyšook filmu všetko pre to, aby sa jeho úvodná predpoveď naplnila.

Komentáre mimo obraz spolu s množstvom zdĺhavých dialógov sú len podmnožinou prvkov a postupov, ktoré Hazanavicius prenáša z dobových Godardových filmov pri rozvíjaní vlastného rozprávania. Ďalšími sú medzititulky a množstvo textových komentárov či sloganov, špeciálne skokové strihy, priame adresovanie diváka hercami, avantgardné zásahy do vizuálnej formy (striedanie čiernobieleho a farebného alebo negatívneho a pozitívneho obrazu).

Zároveň v mnohých scénach Hazanavicius priamo odkazuje alebo paroduje slávne obrazy z Godarda. Napríklad postavu Anne a herečku Stacy Martin uvádza voyeuristickým sklzom kamery po jej nahom tele od nôh cez zadok až po tvár presne tak, ako uviedol Godard postavu sexikony Brigitte Bardot v Pohŕdaní v roku 1963.

Podľa zobrazenia v Obávanom by Godard vynikajúco zapadol do série postáv Woodyho Allena. Predstavuje vynikajúcu karikatúru ľavicového intelektuála, veď aj od jeho priateľov zaznie výčitka, že sa hrá na bojovníka za práva proletariátu, pričom sám pochádza z buržoáznych pomerov a skutočným robotníkom nerozumie alebo nimi pohŕda. Nezaujímajú ho ich konkrétne ľudské problémy, zaujímajú ho ako abstraktná veličina

Aj keď. Podobnú výčitku je možné uplatniť voči umelcom en bloc, nieže len tým, ktorí sa ostentatívne zaujímajú o stav spoločnosti. Veľké umenie predsa nie je veľké tým, ako podrobne dokáže popísať individuálny životný príbeh, ale ako dokáže z tohto príbehu vyňať všeobecnú výpoveď o ľudskej skúsenosti. Povedali by sme, keby sme verili klasikom a sme si istí, že opäť môžeme?

Lenže klasikom je už aj Godard, spochybňujúci všetko a každého, čo z toho, že koncom 60. rokov zabil sám seba, ak už nie ako človeka, tak aspoň ako tvorcu, keď sa zriekol zodpovednosti za svoje filmy a nechal ich vznikať kolektívnym demokratickým procesom. Čo z toho, keď do súčasnosti obieha filmové festivaly, robiac to isté stále dokola a vždy inak – provokujúc – dávno po osemdesiatke, preživší aj svoju niekdajšiu múzu a milenku. Anne Wiazemsky sa rozlúčila s týmto svetom minulý október.

Politicky masové demonštrácie z mája 1968 nedokázali takmer nič. Revolúcia sa nekonala. Generál de Gaulle, ktorý v najkritickejšej chvíli dokonca zdupkal z krajiny, nechal vypísať predčasné voľby, aby v nich získal ešte silnejšiu pozíciu než mal predtým. Ale kultúrne, spoločensky sa už vraj Francúzsko neobzrelo späť.

Zúfalý Jean-Luc. Stále radikálnejší, zakladajúci výbory, bunky a tvorivé skupiny, a pritom stále smiešnejší, vyčítajúci Anne prízemnú ambíciu byť herečkou, hoci sám z nej herečku spravil. Nedovidí si na špičku nosa, ako upozorňuje aj opakovaný gag so zničenými okuliarmi, odhodlane dáva svoje umenie do služieb politiky, aby ho odmietli aj čínski komunisti aj francúzski situacionisti, ktorým závidí mladosť a drzosť s dovetkom, že mladosť má vždy pravdu.

Ale ich nezaujíma politická línia filmu, oni sa chcú filmom predovšetkým baviť, lebo skutočná politika sa robí niekde inde (v politike, ako inak), a keď konečne niekto prejaví záujem o jeho filmy kvôli nim samým – študent filmovej vedy, podobný typ, akým bol Godard zamlada – filmár mu vynadá a pošle ho kade ľahšie.

A na rozdiel od sacharínového vyústenia Umelca, kam šťastný koniec aj patril, aby bol konzistentný so zvyškom hollywoodskeho príbehu, Obávaný – rovnako konzistentne – vrcholí bez vrcholu, ide do stratena, rozpačito a neisto, európsky a francúzsky, jasné je iba to, že vypovedalo a ukázalo sa viac než bolo treba. A zároveň príliš málo.

---