Očami fotografky

Matej Mináč sa ako filmár zaoberá celoživotne vlastne iba jednou témou. Je ňou holokaust. Celoeurópska genocída v rokoch druhej svetovej vojny postihla aj jeho vlastnú rodinu z matkinej strany. Takže fascinácia touto tragickou dejinnou kapitolou je u Mináča pochopiteľná a úplne prirodzená.

V roku 1999 voľne spracoval spomienky svojej mamy Zuzany na vojnové obdobie do filmu Všichni moji blízcí, doteraz jediného hraného vo svojej kariére. Je to tiež prvý z trilógie o Nicholasovi Wintonovi, záchrancovi skoro sedemsto židovských detí. (Nasledovali dokumenty Nicholas G. Winton – Sila ľudskosti a Nickyho rodina).

Očami fotografky je Mináčov hold mame Zuzane, dokumentaristické spracovanie jej pohnutého života. Zuzana Mináčová sa narodila v roku 1931 (ako Silbersteinová). Prežila Osvienčim, v čase nástupu komunistov sa vydala za scenáristu Jána Mináča, mala s ním dvoch synov, Jána a Mateja. V roku 1965 ovdovela. Začala fotografovať vlastne z núdze, aby uživila rodinu. Stala sa jednou z najvýznamnejších predstaviteľov novej vlny československej fotografie 60. rokov. V roku 1993, po rozdelení republiky, sa presťahovala do Prahy. Dodnes pracuje ako oficiálna fotografka festivalu v Karlových Varoch, najprestížnejšieho filmového podujatia v našich končinách.

Už zo stručného životopisu je zjavné, že Zuzana Mináčová nemala priamočiaru, ružami vystlanú cestu ku šťastiu, bohatstvu a sláve. Napokon, to málokto z tých, čo sa nenarodili v nejakej rozprávkovej krajine. Československo malo v 20. storočí od takej dosť ďaleko. Aby vôbec mohla niektoré peripetie prekonať, musela byť nielen neobyčajne silná – musela ich v podstate vytesniť. Hovorí to sama: na niektoré udalosti zo svojej mladosti sa snažila celý čas zabudnúť. No stále ju prenasledovali. Na biografickom filme spolupracovala pomerne neochotne (vychádzam nielen z jej výpovedí, ale aj zo vtipných momentiek zachovaných v konečnom zostrihu, keď Mináčová odmieta alebo sabotuje synove režisérske pokyny). Ale možno práve tento film jej poskytol/poskytuje istú formu terapie, možnosti vyrovnať sa so starými škvrnami na duši.

Mináč dávkuje informácie s ohľadom na fabulu, teda tak, aby diváka napínal, nútil sledovať až do záveru, lebo až tam sa odhalí, čo sa presne stalo v Osvienčime Zuzane a jej priateľom. Teda, pokiaľ ste nevideli alebo si už nepamätáte kľúčové udalosti zo Všetkých mojich blízkych. Režisér totiž na prenesenie do matkiných spomienok využíva sekvencie z hraného filmu. Dramatizácia alebo rekonštrukcia opisovaných udalostí sa v dokumentoch využíva často, Mináčovi uľahčuje prácu (a znižuje náklady) fakt, že dramatizácie už má dávno natočené, len si ich do filmu zodpovedajúco nastrihá.

Predsa len, možno mohlo byť recyklovaného materiálu menej, niektoré scény sa totiž pohybujú na hranici – raz uveriteľnosti, inokedy klišé. Ako nástroj rámcovania príbehu ostávajú, samozrejme, úplne opodstatnené a v celkovej dĺžke niečo nad 80 minút dokument ani zbytočne nerozptyľujú. Aj tak mňa osobne viac pútali výpovede skutočnej Zuzany Mináčovej, lebo je to fascinujúca osoba (žena, človek, stvorenie). Vo vysokom veku stále neuveriteľne energická, máte pocit, že by ste ju nezastavili ani buldozérom, žena, ktorá svojím zjavom a spôsobom života poráža každé možné klišé.

A nemôžem ani povedať, že by to bolo novotou, lebo robila portréty snáď každého známeho slovenského herca a tie jemne rozostrené fotky národných divadelníkov si pamätám ako dieťa z vestibulu dedinského kultúrneho domu, kam som síce chodil iba do knižnice, ale krátko predtým ešte fungoval aj ako kino. Film obsahuje mnoho ďalších ukážok jej tvorby a tie spolu s príbehom, ako sa vôbec k fotografii dostala a napredovala v nej, môžu byť inšpiráciou hocijakým začiatočníkom, ba aj pokročilým (v akomkoľvek umeleckom obore, nielen vo fotografii). Pretože ide o príbeh nevzdávania sa, vnútornej viery vo vlastné sily, príbeh opätovného vynaliezania samej seba, ako keď si Mináčová po šesťdesiatke povedala, že ona sa tu s Mečiarom znášať nebude a odišla žiť a pracovať do „dekadentných“ Čiech.

Ako sa patrí podľa názvu a povolania hlavnej hrdinky, režisér Mináč prízvukuje oči, pohľady, zrak. Ono je to aj jeden z najvyužívanejších symbolov či motívov vo filme vôbec, ľahko sa dá prehliadnuť, lebo už ho vnímate tak nejak automaticky. Tu však má svoj nezastupiteľný význam. Ešte aj v kľúčovej situácii v koncentračnom tábore vlastne Zuzanu zachráni to, že sa práve niekto nepozerá, že si nevšimne, čo sa deje. (Aspoň tak to vyzerá z „rekonštrukcie“.) A pohľad sa prenesene dostáva aj do sveto-názoru, ktorý je v prípade Zuzany Mináčovej tak neuveriteľne jednoducho optimistický a pozitívny (ona chce vidieť, čo budúcnosť prinesie), že v dnešných časoch plných cynickej rezignácie už len pohľad na jej zvráskavenú tvár a počúvanie jej chrapľavého hlasu pôsobí ako objatie duše a vy sa nevedome usmievate.

Lebo – určite – Zuzana Mináčová sa na vás smeje naspäť.

---