Žáner: dokumentárny
Minutáž: 82 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2012
Réžia: Zuzana Piussi
Je pravda, že nový film Zuzany Piussi je tendenčný, ako aj že nehovorí v podstate nič čo by sme už nevedeli. Napriek tomu sa ho oplatí vidieť.
Tendenčnosť spočíva napríklad v tom, že vidíme mnoho sugestívnych záberov na Roberta Fica (pijúceho colu), ale postavy ako napr. pani Anna Bubeníková – nominantka SDKÚ-DS, ktorú si strana pomerne dlho zastávala – sa na záberoch takmer nevyskytujú. Osud politikov z Gorily však nie je hlavnou témou filmu, a tak sa táto nevyváženosť dá odpustiť (nie som zástancom mýtu, že je možné spraviť „nezaujatý“ politický dokument, takže zaujatosť mi v princípe nevadí, i keď Piussi by mohla byť vo filme otvorenejšia čo sa týka jej politických preferencií). Film zároveň nehovorí nič, čo by sme už nevedeli alebo aspoň netušili. Avšak to, že podáva pozvoľný rozpad a útlm protestov Gorila v takpovediac „komprimovanej“ forme má svoju hodnotu. Piussi je v skutočnosti len „záznamníkom“ týchto udalostí, avšak ako „záznamník“ je úspešná, pretože divákovi umožňuje zaujať určitý odstup a reflektovať, resp. identifikovať dôvody zlyhania týchto protestov. Predtým, než sa do takejto reflexie pustím, skúsim zhrnúť, čo je to, čo nám film ponúka, čo už všetci vieme alebo tušíme.
Problém č. 1: demokracia v postkomunistických krajinách nefunguje (i keď na postkomunistické krajiny obmedzujem tento výrok len pre zjednodušenie). Dôvod nefunkčnosti je takmer univerzálna skorumpovanosť politikov a tých, ktorí sú pri moci. Dôvodom skorumpovanosti, resp. korumpovateľnosti je jednak cynizmus socialistickej politickej reality, ktorý je konečne úplne vypustený z ideologických bariér, a jednak veľké pokušenie rabovať, ktoré ponúka obrovský národný majetok, ktorý je zrazu k dispozícii. Bojovať proti nefunkčnej demokracii tvorbou a zlepšovaním anti-korupčnej legislatívy je náročné a prakticky nemožné v situácii, keď je korupcia príliš rozšírená a prechádza všetkými úrovňami štátnej správy, nakoľko zákony sa jednoducho nemusia dodržiavať. Liberálna demokracia prakticky vychádza z predstavy vzájomne sa korigujúcich antagonizmov (odtiaľ troj-delenie mocí), ale zdá sa, že bez základnej morálky, nepísaných pravidiel a osobnej cti predsa len nemôže fungovať.
Protesty Gorila prichádzajú ako reakcia na demaskovanie tejto cynickej politickej praxe; demaskovanie, ktoré je dostatočne šokujúce na to, aby konečne vyvolalo vlnu odporu a hnevu. Tu prichádza problém č. 2 – a toto je to, čo film najviac pokrýva: okrem hnevu a emócií sa ťažko hľadá nejaká pozitívna agenda, ktorá by motivovala k protestom. Sledujeme organizátorov protestov, ktorí sami sú individualistami a nevedia presne, čo chcú dosiahnuť. Konkrétne návrhy, s ktorými nakoniec nevyhnutne musia prísť, sú naivné a absolútne nerealizovateľné (ak by ich vôbec bolo dobré realizovať v prvom rade). Protesty zároveň „spájajú“ ľudí z rôznymi názormi: vidíme ľudí od anarchistov cez liberálov až ku komunistom. Toto spojenie však nie je v skutočnosti pozitívne a je v tom zárodok následného rozpadu protestov. Frustrácia môže spojiť ľudí dočasne, ale bez jednotiacej ideológie sa „revolúcia“ vždy rozpadne. Nad týmto všetkým máme politológov a komentátorov, ktorí pristupujú k všetkému po vzore Piláta Pontského ale tiež bez toho, aby poskytli akúkoľvek pozitívnu agendu, resp. riešenie problémov, ktoré sú do očí bijúce.
Toto je to, čo film zachytáva a preto záverečný pocit z neho nie je hnev (ten sa vyčerpal na protestoch), ale bezútešnosť, depresia a beznádej. Treba to však zároveň pochopiť ako miesto, v ktorom by mala nastúpiť reflexia: je teda akýkoľvek protest na Slovensku nemožný? Nie je dokonca nemožný akýkoľvek protest v postkomunistickej krajine? Potrebujeme vôbec politické protesty? Presne tie antagonizmy, ktoré nie sú vzájomne korigované v nefungujúcej postkomunistickej liberálnej demokracii totiž pracujú aj v základe protestov voči nim.
Frustrácia je slabým motorom v dlhodobom horizonte, a preto si napr. liberálna demokracia dáva pozor, aby netvorila martýrov a konala násilne len v sebaobrane (trestné stíhanie samotnej Piussi v prípade filmu Nemoc tretej moci je v tomto zmysle nečakane netaktickým krokom). Silným motorom môže byť jednotiaca politická ideológia, akou bol napr. komunizmus v prípade Októbrovej revolúcie. Lenže jej cieľom musí byť konkrétne politické konanie, konkrétna zmena politického systému. Ak sme však fukuyamovskými zástancami liberálnej demokracie – z ľudí v tomto filme sa tak jasne definuje napr. Marián Leško – tak zo súčasnej situácie nie je kam inam politicky ďalej ísť. „Koniec dejín“ sme už dosiahli.
Poučenia z tohto depresívneho filmu sú teda dve v závislosti od postoja k funkčnosti liberálnej demokracie ako takej. Za prvé, protesty v postkomunistických krajinách sú možné, ale vyžadujú aby boli podpreté jasnými ideologickými pozíciami a jasnou víziou o politickom systéme, ktorý žiadame. Za druhé, ak veríme v to, že liberálna demokracia je konečným štádiom politického vývoja, tak politické protesty možné nie sú z dvoch dôvodov: (a) nie je ďalej kam politicky ísť; (b) komunita protestujúcich sa vždy rozpadne kvôli vnútorným napätiam a antagonizmom.
Avšak len prvý dôvod je principiálny, druhý dôvod je takpovediac „historický“ či „empirický“ a dá sa odstrániť. Problémy, ktoré sa odstrániť dajú, sa odstrániť musia. Tu je niekoľko vedúcich hesiel: Treba si v prvom rade uvedomiť, že zmyslom slobody slova a slobody zhromažďovania nie je hovoriť a byť hlučný, ale dospieť k pravde. Treba si uvedomiť, že politika, napriek tajným voľbám, nie je „osobnou“ záležitosťou, ale vecou verejnou. Treba sa zaujímať o veci verejné a byť politicky angažovaný. Treba viac počúvať ako rozprávať. Treba sa vzdelávať, treba čítať a treba myslieť. Treba uvažovať racionálne a logicky. Treba viesť rozhovory, ktoré sú zmysluplné a ktorých cieľom je dospieť k pravde ohľadne nejakej témy, nie rozhovory, ktorým cieľom je len prezentovať seba a svoj názor. Treba sa prestať sústrediť na seba a na to, že vôbec mám nejaký politický názor, ale treba sa sústrediť na to, či je tento názor skutočne pravdivý. Treba byť moderný ale nie postmoderný. Tieto heslá sú predpokladané aj v prvom prípade, takže aj prvý aj druhý prípad sú v tesnom súvise.
Gorila je vo svojej podstate príbehom egocentrizmu, chamtivosti, cynizmu a bezbrehého individualizmu. Avšak na to, aby sme sa zbavili veľkých Goríl, musíme sa najprv zbaviť mikro-Goríl v nás samých. Pokiaľ Piussi správne rozumiem, toto je posolstvo jej filmu. Sama síce tvrdí, že film natočila zo zúfalstva, avšak samotný fakt, že ho natočila, ukazuje, že sa nejedná o absolútne zúfalstvo a že aj sama verí v určitú nádej.
