Ohnivý kruh

Vďaka špeciálnym efektom dostáva divák čoraz odvážnejšie vízie a obrazy. Filmy posledných rokov tomu nasadzujú korunu, ako v pozitívnom, tak aj v negatívnom zmysle. Tento rok sme sa v hlavnom prúde opäť tešili na ambiciózne snímky, z ktorých však viaceré nedopadli dobre a pridali sa do zástupu bezmozgých vizuálnych dokonalostí. A teraz prišiel boj v Ohnivom kruhu medzi gigantickými robotmi a odolnými monštrami pod taktovkou Guillerma del Tora.

Najnovší film mexického nadšenca pre vizualitu sa vyznačuje práve prepracovanou formálnou stránkou. Z upútavky na film mierne vytŕčala neprehľadnosť, ale to sa vo filme nestane. Neujde Vám de facto nič. Réžia sa vyznačuje výbornými nápadmi v akčných scénach, hučiacou atmosférou à la del Torro a špičkovými trikovými sekvenciami, ktorým dominuje scéna z hongkongského prístavu.

Nešetrí sa slizom, rozpučenými lodnými kontajnermi a ani samotnými loďami, ktoré slúžia ako efektné baseballové pálky. Pod náporom príšer sa rozpadávajú mrakodrapy, ničia mosty a zastrašuje celá populácia. Jednoducho, presne tie atribúty, ktoré dnešný divák hľadá na plátne pri oddychových filmoch podobného typu. Monštrózne, technické, organické a orgazmické. No stačí to?

Nie, nezačnem sa teraz navážať do tuposti, ktorú v tomto žánri zbierame na kilá. Teraz ešte nie. Premisa s napadnutím našej planéty nie z oblakov, ako to obvykle býva, ale z portálu na dne oceánu je prevedená veľmi dobre. Film nie je vystavaný na princípe mierumilovného nažívania ľudstva, ktoré je náhle napadnuté a musí sa tým pádom brániť. Tento žánrový vzorec (známy napríklad z Dňa nezávislosti) je odbitý behom úvodných minút a my sa ocitáme priamo v niekoľko rokov trvajúcej vojne, v ktorej bojujú prerastené podmorské monštrá Kaiju s obrovskými robotmi Jaegers, zastupujúcimi ľudskú obranu.

Áno, Transformeri a Godzilly. V rámci tzv. žánru „kaiju eiga“ je však film tým lepším, čo sme mali možnosť z americkej produkcie vidieť, nakoľko notoricky známa snímka Godzilla sa dá ťažko považovať za dobrú a King Kong upadol časom tiež do priemeru. Dojem z Ohnivého kruhu je spočiatku pozitívny. Po predstavení hlavnej postavy Raleigha a najmä jeho šrámu na duši sa ocitáme v priamej defenzíve ľudstva, ktoré je čoraz častejšie napádané hrozbou z hlbín, schopnou adaptácie na obranné systémy ľudí (vrátane tzv. defenzívnych múrov). A tak je hrdina opätovne povolaný do služby, aby nakopal zadok arogantnému machrovi s otcovským komplexom a spolu s Aziatkou, podobne poznačenou ako on sám, naporcovali v spomínanom Hong Kongu nepriateľa.

Potiaľto je film poctivou variáciou na heroické filmy 80. a 90. rokov a snímky s monštrami z čias dávno pred videom. Postavy prednášajú klasické repliky, chovajú sa podľa archetypálnych vzorcov hollywoodskej produkcie a v jasne stanovených „momentkách“ poodhaľujú svoju minulosť. Príbeh napreduje viacmenej jasným smerom, v ktorom je psychologicky rozoberaná len jedna postava a upútanie diváckej pozornosti leží na pleciach akcii a režisérovmu umu. A potom príde katastrofa.

Film totižto vo vedľajšej dejovej línii narába s možnosťou absolútnej eliminácie hrozby, ku ktorej prispievajú dvaja šialení vedci – jeden biológ a druhý matematik. Táto línia je využitá v poslednej tretine filmu na ospravedlnenie pridanej minutáže o približne trištvrte hodinu. Ku klišé monológom a záverečnému sentimentu, z ktorého sa dvíha žalúdok, treba prirátať aj neuveriteľne tupú scenáristickú chybu (písal ho taktiež del Toro s Travisom Beachamom). A na oko spletité kombinovanie mimozemšťanov a dinosaurov je konieckoncov taktiež na smiech – pre svoju bezúčelnosť. Za jediný svetlý bod tu považujem Rona Perlmana, ktorý na malom priestore žiari.

Ak si chcete ísť do kina oddýchnuť, Ohnivý kruh je dobrou voľbou. Dokatovaný záver však pozitívne ovácie nezožne. Treba sa odosobniť a aspoň sa pokúsiť si to užiť. Alebo si rovno skúste pozrieť odpoveď od známeho štúdia Asylum, ktoré si založilo biznis na parodovaní blockbasterov – Atlantic Rim.

---