Okja
Superprasa superstár

Ako som spomenul v nedávnej recenzii na War Machine, Netflix sa v posledných rokoch výrazne pustil do akvizícii nových filmov pre celosvetovú distribúciu. Tieto tituly ani nedostanú do kín a ich kvalita často pokrivkáva, ale postupne sa to zlepšuje.

A práve Okja, ktorá sa na streamingovú službu dostala koncom júna, je jeden z najlepších vlastných filmov Netflixu vôbec. Koprodukoval ho spolu s Plan B Entertaiment Brada Pitta a ešte jednou juhokórejskou spoločnosťou. Za filmom stojí režisér a scenárista Bong Joon-ho, ktorého doterajšiu tvorbu budete najskôr poznať vďaka filmu Snowpiercer.

Ako je pre neho pomerne typické, aj tu strieda a kombinuje viacero žánrov. Nie je preto jednoduché Okju zaradiť. Navyše, po pozretí mi nie je jasné ani to, aký bol autorský zámer s týmto filmom, ale k tomu sa ešte dostaneme. Bong Joon‑ho postavil scenár na viacerých zaujímavých nápadoch, a aj keď sa príbeh odohráva v súčasnosti, je tu prítomná snaha o science-fiction, čo je dôležité hlavne na začiatku deja.

Nadnárodná potravinárska korporácia Mirando sa v roku 2007 pokúša vyvinúť špeciálny druh superprasaťa, ktoré pomôže vyriešiť nedostatok dostupného jedla vo svete. Nové prasa má byť ekologickejšie a ekonomickejšie, keďže potrebujete menej potravy a vyprodukuje menej odpadu a zároveň má jeho mäso výborne chutiť. Prvých 26 prasiatok koporácia rozpošle vybraným farmárom do celého sveta, aby o desať rokov posúdila, kto vykŕmil najlepšie prasa.

Po desiatich rokoch sa tak ocitáme v Južnej Kórei, v akomsi lese. Na vrchu vysokého kopca žije malá Mija (Ahn Seo‑hyun) so svojim starým otcom a obrovským superprasaťom Okja. Čo nám v úvode šéfka firmy Lucy Mirando (Tilda Swinton) nepovedala, je to, že superprasiatka sú vo veľkosti obrovského hrocha. Problém pre Miju a Okju, ktoré si vo vrúcnom priateľstve nažívajú takmer celé svoje doterajšie životy, nastáva vo chvíli, keď si korporácia príde pre svoje prasa, ktoré je, navyše, to najlepšie zo všetkých.

Prvá polovica filmu, ktorá sa odohráva v Kórei, je veľmi vydarená a vyvážená. Je to vtedy v podstate film pre mladšieho diváka. Trošku akčný, ale hlavne dobrodružný príbeh priateľstva medzi dieťaťom a zvieraťom. Mija sa nechce zmieriť s odlúčením, a tak sa vydá bezhlavo na záchrannú misiu. Pomerne klasický príbeh, ktorý sme si už v rôznych formách mohli pozrieť veľakrát.

Okja však nevzbudzuje dojem, že je to niečo, čo ste už stokrát videli. Do celej veci sa zapletie aj medzinárodná skupina bojovníkov za práva zvierat, ktorí sa s vlastnou agendou snažia prasa získať a využiť v boji proti korporácii. Film si z tohto typu aktivistov výborne strieľa a humor na ich účet patrí medzi ten najvydarenejší v rámci celého filmu.

Inak je prítomná skôr satira, ktorá útočí na svet korporácií a potravinárskeho priemyslu, nepriamo možno aj na korupciu v štátnom sektore. Jednoducho, strieľa po troške na všetky strany, čo snímku spája so spomenutým War Machine. Chýba tak jasný ťah na bránku.

A je to práve druhá polovica snímky, odohrávajúca sa v New Yorku, ktorá tak ťahá za slabšiu stranu povrazu. Mix a striedanie žánrov tu prestáva fungovať. Jednotlivé dejové linky a motívy tú zákonite spejú k veľkému finále, ale kľúčové scény sú tak trochu chaotické – ani nie tak tým, čo vidíte na obrazovke, ale vnútornou výstavbou. Mnohé veci sú podané skratkovito a jednoducho vyšumia do stratena.

Nájdeme tu však len zopár vyslovene zlých momentov. Problém je napr. vo vykreslení korporácie Mirando a jej zamestancnov, ktoré je veľmi nerealistické. Mnohé postavy sú preexponované karikatúry, hlavne tá, ktorú stvárnil Jake Gyllenhaal. To, ako táto firma, svet vystavaný okolo nej a jej chov superprasiat fungujú, je až príliš odtrhnuté od akejkoľvek reality, takže si z toho len ťažko vezmete ponaučenie, že mäsospracujúci priemysel je zlý a že by ste nemali jesť mäso.

Čo je asi aj dobré, i keď sa neviem zbaviť pocitu, že práve aj o to ponaučenie tvorcom išlo. Ak to tak naozaj bolo, tak použili veľmi lacné ťahy, ktoré mi už počas sledovania filmu pripomínali známe kampane proti potratom, ktoré takmer vždy stoja na klamstvách a prekrúcaní faktov. Najviac mi vadí scéna zo záveru filmu, ktorá veľmi prvoplánovo a prestrelene útočí na slzné kanáliky. Útok je to však úspešný.

Škoda teda tých niekoľkých chýb, ktorých sa Bong Joon-ho so spoluscenáristom Jonom Ronsonom dopustili. Okja by bola o triedu vyššie. Nie som si zároveň istý, či je to film pre deti, aj keď mnohé tomu nasvedčuje. Hlavne pre tie menšie bude určite príliš zložitý. To je jedna z tých nesúrodých vecí, ktoré sa postupom deja objavujú.

Za pochvalu stoja mnohé herecké výkony. Dominuje mladučká Ahn Seo‑hyun, ktorá má napriek pomerne nízkemu veku už dosť hereckých skúseností, keďže sa vo filmoch objavuje od piatich rokov. Na kamere je tak veľmi prirodzená, čo je zaujímavé aj v spojitosti s tým, že väčšinu scén má s CGI prasaťom, čo nie vždy zvládnu aj dospelí herci. Celkovo je úroveň vizuálnych efektov a počítačom generovaných obrazov na prekvapivej úrovni. Zaujme i Tilda Swinton, ktorá si strihla hneď dvojúlohu, a aj väčšina ochrancov práv zvierat na čele s Paulom Danom.

---