Okupácia
Po divadle radšej rovno domov

Temné útroby divadla ponúkajú aktérom každého predstavenia dostatok priestoru na siahodlhé vnútorné zamyslenia sa. Dnes však nie je čas sa zamýšľať. Stokrát ohraná inscenácia lezie hercom aj režisérovi krkom. Navyše, v súbore sú mizerné vzťahy, kolektív spolu funguje len zo zotrvačnosti. Drobné vytrhnutie zo stereotypu prináša príchod akejsi slečny, ktorá sa vydáva za zvedavú študentku vysokej školy. No a potom prichádza ešte jedno – tentoraz už o čosi väčšie. Do divadla vstúpi sovietsky vojak. Netají sa chuťou predať kanister benzínu a chuťou na tvrdý alkohol. Nudný večer zrazu dostáva nečakaný náboj. Pokročilá hodina prináša chvíle, na ktoré aktéri do konca života nezabudnú.

Divadelná partia, ktorá nie je práve nadšená prítomnosťou nezvaného hosťa – to znie ako sľubný začiatok. Režisér Michal Nohejl umne načrtáva príbeh, pričom jeho najzaujímavejšie súčiastky prináša na plátno chirurgicky presne. Atmosféra vo filme hustne spolu s dymom z cigariet v uzavretom priestore divadelnej kaviarne. Čo však uzavreté nie je, to sú charaktery jednotlivých postáv, ktoré sa neraz snažia vyviniť sa zo všetkého zlého, čo v minulosti urobili. No a ak nie vyviniť, tak aspoň prihodiť na misku váh všetky dobré skutky, ktoré urobili, či prinajhoršom očierniť toho druhého.

Okupace je o psychológii, ale aj o humore. Ak by som si mal tipnúť, komu bude divák fandiť najviac, tak by som stavil na postavu režiséra (Martin Pechlát), ktorý sa už dávno vzdal svojich kedysi veľkých ambícií. Dnes si pod svoj dozor berie tie najnudnejšie texty, podľa všetkého preto, aby mu všetci dali pokoj. Výraznejšie (nielen preto, že je zástupkyňou ženskej menšiny) zaujme možno aj Antonie Formanová v úlohe miestami veľmi otravnej študentky umenia Milady. Zvyšok hereckého ansámblu si však svoju úlohu zastal nadpriemerne dobre, čo znamená, že vám sem-tam bude liezť na nervy. Samozrejme, v dobrom.

Zaujímavý český počin nie je typickou komédiou. Svojou temnotou skrýva okrem čierneho humoru aj kus drámy. Niekomu sa možno vrátia aj spomienky na bývalý režim, ťažko však povedať, či je práve Okupace svedectvom doby. Ak, tak len veľmi nadneseným a skoro až povrchným. Zaujímavé sú však nadčasové prvky. Nechýba typický boj dobra so zlom, prítomnosť nečakaných hrdinov, ktorí koľkokrát vlastne ani hrdinami nie sú. Sčasti za to môže doba, v ktorej žijú, nutná autocenzúra aj strach z všadeprítomných klepiet Komunistickej strany. No a v neposlednom rade aj strach z vojaka (Aleksey Gorbunov), ktorý sa rozhodne nespráva ako hosť.

Pochváliť treba hudobnú zložku filmu, ktorú tvorcovia poňali svojsky. Nečakajte odrhovačky, ktoré dodnes brázdia rádiový éter, skôr precíznejšiu selekciu, s ktorou sa nestotožní každý. Práve hudba občas rozčerí pochybnosti o tom, čím vlastne Okupace chcela byť. Do akej miery má film zanechávať posolstvo, do akej miery má baviť a do akej má diváka mraziť? Možno je to mojou nepozornosťou, mal som však pocit, že ani sám režisér si na tieto otázky neodpovedal dosť jasne.

Vyššie spomenutému sa však možno dalo predísť. Aby bolo jasné – Okupace je výborný počin a v mnohom sa vymyká z aktuálnych trendov. Baví, rozosmieva, má veľa silných dialógov (ktoré však podľa mňa nezľudovejú) a celkovo veľa nečakaných odbočiek, bizarností a detailov, ktoré musí každý filmový milovník oceniť. Pravdou však je, že vzhľadom na počet prítomných ľudí na plátne a aj vzhľadom na to, že sa snímka odohráva na veľmi malom priestore, zamýšľam sa, či by Okupace nevyznela lepšie ako divadelné predstavenie či možno dokonca ako rozhlasová hra. Akoby sa materiál dal zúročiť práve v týchto formách ešte o triedu lepšie. Rozhodne však považujem stále pomerne nový film Michala Nohejla za výnimočnú snímku, ktorá by si zaslúžila väčšiu pozornosť diváka aj na Slovensku.