Ong-bak

Akčný bojový film má podľa nepísaného, ale rokmi prevereného pravidla niekoľko povinných zložiek. Príjemne vyzerajúci hrdina s nadštandardnou telesnou stavbou. Jeho okulahodiaca platonická láska. Záporák, ktorý stelesňuje všetko zlo sveta. Nemotorný parťák, ktorý sa stará o zábavu na plátne. Napínavý, akčný dej s mnohými zvratmi. A samozrejme happyend, keď sa príjemne vyzerajúci hrdina s nadštandardnou telesnou stavbou a jeho okulahodiaca, od druhej tretiny príbehu už nie platonická láska ruka v ruke vydávajú voči novým obzorom (deti, dom s bielym plotom, pes). Ong-bak našťastie/žiaľbohu obsahuje len pár z týchto ingrediencií.

Takže hrdina. To, či je príjemne vyzerajúci, si netrúfam povedať. Každopádne, Tony Jaa, ktorý ho stelesňuje, už čo-to vo svete bojových filmov znamená a jeho telo to len potvrdzuje. Postava, ktorú hrá, žije v malej chudobnej thajskej dedinke Budhovi za chrbtom. Počas tradičných slávností sa jej obyvatelia dozvedajú, že niekto odrezal hlavu sochy Ong-baka, ku ktorej sa modlia. Sú bezradní, pretože veria, že je to práve socha, ktorá im zosiela aj to málo šťastia, ktoré sa im dostáva. A preto sa Ting (Tony Jaa) – majster bojových umení – vydáva do veľkomesta, aby našiel jej zlodeja a doniesol ju domov.

Na strane zla stojí boss podsvetia, ktorý riadi čierny obchod so sochami a cennými predmetmi. On je ale len vrchol ľadovca – film sa snaží okrajovo vykresliť viaceré temné stránky thajského veľkomesta (drogy, prostitúcia, násilie, nelegálne zápasy). Tieto témy slúžia ako kulisy a film ich hlbšie nerozoberá. V centre diania je boj dobra a zla. Kontrast medzi jednoduchými dedinčanmi a mestom. Film ich stavia do protikladu tak jasne, že to udiera do očí. Hudba sa prechodom do mesta mení na syntetickú a jednotvárnu. Zatial čo v Tingovom rodisku panuje pokoj, zemité farby, v meste je chaos, ostré a krikľavé farby. Keď sa Ting dostáva do mesta, všetky problémy na neho začínajú padať a nemá čas sa s týmito rozdielmi vyrovnávať. Jediné, čo mu pomáha prežiť, sú jeho bojové schopnosti, ktoré preukazuje počas celého deja.

Film neovplýva dychvyrážajúcou zápletkou a zvratmi. Ovplýva bojmi. Myslím si, že aj divák, ktorý nevidí v násilí na plátne nič obdivuhodné, sa musí nad nimi pozastaviť, s čím aj film počíta, a preto niektoré zábery opakuje z iných uhľov pohľadu. Tony Jaa všetky scény nakrúcal sám bez doublérov a použitia počítačových efektov a trvalo to tri roky, čo je očividné. Boje sú nahustené a ešte aj keď uteká pred svojimi nepriateľmi, stíha vo vzduchu robiť saltá. Je to všetko veľmi efektné a ani sa nemáte čas pozastavovať nad tým, či by bolo aj v normálnom živote niečo podobné možné.

Horšie sú na tom časti, keď sa nebojuje, ale rozpráva. Pre Európana je thajské herecké umenie a vôbec ich jazyk prinajmenšom zvláštny, čo je len na škodu veci. Pretože dialógy, ktoré sú možno pre ázijské publikum úplne seriózne, u nás vyznievajú veľmi vtipne. Herci sú na naše zemepisné šírky príliš teatrálni a zafarbenie ich hlasu bolo aspoň pre mňa smiešne. Okrem toho sa hlavná postava sústreďuje výlučne na hru telom a tak má na tvári celý čas len odhodlaný výraz. Ďalším problémom je absencia akejkoľvek ženskej postavy a milostnej zápletky. Áno, síce sa tam jedna-dve ženy mihnú, ale nekladie sa na ne väčší dôraz a sú len do počtu. Objavuje sa aj postava nemotorného „blbečka“, ktorý je niekde vo vnútri dobrý, ale zásadne všetko chtiac-nechtiac kazí, táto postava je ale smiešna len svojím thajským naturelom a nie gagmi a situáciami, ktoré spôsobuje. Úlohu ale spĺňa –diváka pobaví. Dovolím si tvrdiť, že jedna z posledných scén, v ktorej sa objavuje a je vlastne veľmi smutná, vyznieva svojou patetickosťou neskutočne zábavne.

Ak by som to mala zhrnúť, tak by som povedala, že tento film je dokonalou ukážkou fyzických dispozícií a schopností jeho predstaviteľov, je vážne radosť sa pozerať na nich v akcii. Film sa nehrá na nejakú psychologickú sondu, a tak mu vlastne ani nemôžeme vyčítať, že to nerobí. Takže, ak si nebudete robiť neprimerané nádeje, Ong-bak vás jednoducho nemôže sklamať.

---