Osadné

Originálny názov: Osadné

Žáner: dokumentárny film
Minutáž: 65 minút
Krajina: Slovensko / Česká republika
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Marko Škop
Scenár: Marko Škop
Kamera: Ján Meliš
Hrajú: Ladislav Mikuláško, Peter Soroka, Fedor Vico

Z neznámej vymierajúcej dedinky na hranici s Ukrajinou sa stáva turistická destinácia. Debatujú o nej vo veľkých mestách západnej Európy. A to sa tam nič nerodí, okrem divej zvere. Taký (drevený) medveď vám ochotne ponúkne všetky podstatné informácie o obci a jej okolí. Stačí naňho po ceste naraziť. Dohovoríte sa ľahko, okrem slovenčiny ovláda tri ďalšie jazyky.

O rečenej dedinke Osadné vznikol rovnomenný dokumentárny film. Už teraz možno povedať, že úspešný (víťaz MFF Karlovy Vary v kategórii dokument nad 30 minút). Bolo by zaujímavé podrobnejšie sledovať, ako sa úspech filmu prejavuje a bude prejavovať na živote obce. Ale najprv treba povedať, či a čím si hodinový dokument svoj úspech zasluhuje.

Režisér Marko Škop napriek mladému veku už nie je nijakým nováčikom. V produkcii vlastnej firmy Artileria režíroval celovečerné Iné svety (2006), mozaiku príbehov obyvateľov súčasného Šariša. V Osadnom možno nájsť ľahkú nadväznosť s jeho predchádzajúcim projektom: opäť si všíma východ Slovenska a jeho súčasné problémy. A jednou z hlavných postáv je opäť rusínsky aktivista a karikaturista Fedor Vico. Oproti Iným svetom však Osadné už nie je natoľko mozaikou, zameriava sa totiž na dva zásadné kontrasty: medzi zapadnutou vidieckou usadlosťou a Bruselom, hlavným mestom európskej byrokracie a medzi dvoma predstaviteľmi obce, starostom-rekordmanom Mikuláškom (v čase nakrúcania 36 rokov vo funkcii) a mladým popom Sorokom.

Chémia tohto podivného spojenectva – dnešný starosta býval predsedom miestneho národného výboru, čiže komunistom – funguje dokonale. Obaja majú plány, ako zveľadiť obec. Hlavným bodom v starostovom programe je výstavba domu smútku. Má na to pádny dôvod: za posledných päť rokov v Osadnom zomrelo 50 obyvateľov a narodili sa len dve deti. Ľudia tu dožívajú, nič viac. Kňaz Soroka zasa sníva o duchovnom centre, prípadne kláštore, ktorý by pritiahol do dediny aj cezhraničných návštevníkov. Tiež má pádny dôvod: za päť rokov pochoval 50 ľudí a pokrstil dve deti. Tretie, čo pokrstí, čaká jeho manželka. Starosta poslušne prijíma popove požehnania a pop nenútene očisťuje krčmu svätenou vodou. Leninove profily vedľa pravoslávnych ikon.

Na realizáciu akéhokoľvek na dedinské pomery väčšieho projektu však stále potrebujú pomoc zvonka. V tom momente vstupuje – ako katalyzátor – do deja Fedor Vico. Dotiahne do obce europoslanca Milana Gaľu, ten zasa pozve miestnych zástupcov do Bruselu. Ich návšteva v centre EÚ tvorí strednú časť dokumentu. V súlade so svojimi preferenciami sa jeden (starosta) teší na stretnutie s bývalým kozmonautom, teraz už iba komunistom Remekom, druhý (pop) zasa s Figeľom (lebo i toho možno považovať s istými výhradami za kresťana). Vico, smutný klaun, neinklinuje k nikomu. Jeho vráskami prebrázdenú tvár len občas vyjasnia rýchle očká, aby nás pobavil grimasou, nemým gestom či ironickou poznámkou o záplave byrokratov a sirupovom pive.

Reči sa hovoria a chlieb sa je. Českého „komanča“ a slovenského kádeháka inak, samozrejme, vidí starosta, inak pop. Zverujú sa svojim ženám so zážitkami z veľkej cesty, no zároveň priznávajú, že okrem nekonkrétnych prísľubov nič nezískali. Cnostné plány postupne prekrýva každodennosť: starosta chorľavie, kňaz sa musí postarať o svojho prvorodeného. Mladého chlapa navyše služba, vyplnená pohrebmi, deprimuje. Chce odísť do „živšieho“, zdôveruje sa starostovi. Na veľký starcov smútok. Zanikne unikátna jednota, ktorú títo dvaja rokmi vytvorili, s ktorou viedli tak duchovnú, ako i svetskú obec Osadné? Čo zostane z ich spoločných plánov? A čo zostane z Osadného?

Marko Škop minimum situácií aranžuje. Väčšinu pointovania dosahuje strihovou skladbou, napríklad v scéne, kde Vico opisuje svoje dojmy z prvej návštevy obce. Dokáže svojim protagonistom vliezť takmer do spálne veľmi nenúteným spôsobom: neherci sa možno nemôžu úplne zbaviť povedomia o kamere, napriek tomu niet pochýb o ich dôvere a úprimnosti. Vtip je zriedka prvoplánový, aj najbláznivejšie Vicove kúsky majú v sebe rozmer protichodnosti: smejeme sa z neho, s ním alebo z nás? A napriek ťažobe nastolených otázok dokument nadľahčuje diváka, zanecháva príjemný pocit na srdci svojou láskavosťou, svojím vkusným humorom, súcitom (pozor: nie ľútosťou), a predovšetkým úctou ku všetkým protagonistom. Ako hovorí jeden z nich, riešenie je možno naozaj to najťažšie. No Osadné ešte neskončilo.