Osamelí bežci: Ideme ďalej
Návšteva rodinných priateľov

Osamelí bežci sa dali dokopy v roku 1963. Ak prijmeme, že nikdy formálne neukončili činnosť, táto básnická skupina má za sebou úctyhodné trvanie. Jasné, po 69-om sa dvaja z troch na 20 rokov publikačne odmlčali a nadviazali niť až koncom 80-tych, respektíve na začiatku 90-tych. Zákaz či prerušenie publikovania však ešte neznamená, že básnik nerobí nič.

Na začiatku boli traja švárni junáci. Peter Repka s Ivanom Štrpkom skutočne, nielen metaforicky, aktívni športovci, bežci, tretí Ivan Laučík aspoň rád liezol do prírody, hlavne do jaskýň. Vymykali sa dovtedajším kolektivistickým tendenciám (či skôr nariadeniam), vymykali sa stereotypu básnika, ako ho chápal aj vo filme citovaný Miroslav Válek: Básnik by mal byť chorý a títo traja sú až nechutne zdraví.

Nanešťastie, Ivanovi Laučíkovi to nevydržalo a zomrel predčasne, nedožijúc sa 60-ky. Zvyšní dvaja podľa tvorivého zámeru túto skutočnosť vo filme ignorujú a stretnú sa za účelom navštíviť ho v jeho pôsobisku, Liptovskom (Svätom) Mikuláši. Repka dôjde z Nemecka s detským kufríkom, v Bratislave sa zvíta so Štrpkom. A idú ďalej. (Rekvizity ako kufrík, ručná kamera alebo ďalšie, čo upomínajú na ich spoločnú minulosť, majú inak milo dôležité postavenie v celom filme.)

Dá sa na takúto hru pristať? Pokiaľ beriete Laučíka ako autora, prípadne máte jeho poéziu radi, žije pre vás ďalej vo svojich textoch. Jeho duch je prítomný aj na miestach, kde žil a kam rád zachádzal. Trochu zložitejšie to môže byť pre úplne nepoučeného diváka, lebo na niektorých miestach sa hra preruší. Niekto sa preriekne: „Ivan Laučík bol…“, namiesto „je“.

Tak vám treba, ignoranti diváci? Podobné prerieknutia sa mohli pretočiť, prinajhoršom vypustiť z finálneho strihu, ak dokumentaristi vážne zamýšľali budovať paralelnú realitu. Asi až tak vážne nezamýšľali. Vyskúšali koncept, ktorý im napadol, ale neprikladali mu takú dôležitosť, aby sa ho silou-mocou držali zoči-voči faktu. Možno im samým to prišlo trochu morbídne.

Naostatok, motív fiktívnej (živej) osobnosti sa vo filme zdvojuje. Začiatočné scény z ktorejsi indickej metropoly približujú neúspešný pokus režiséra Martina Repku (syna Petra Repku) stretnúť ďalšieho člena skupiny Igora Noska. O Noskovi padne ešte niekoľko zmienok s podozrivým úsmevom, až v záverečných titulkoch Oleg Pastier odhalí, že Igor Nosko je Cimrman Osamelých bežcov. Imaginárna postava. Nestačilo by, keby bol celý film pátraním po ňom? Súkolia mystifikácie by sa mohli rozbehnúť na plnú rýchlosť. A zmizla by občasná rozpačitosť cestovania za mŕtvym priateľom.

Aj to cestovanie je do veľkej miery fiktívne. Snímka je podávaná ako dokumentárne road movie. Najväčšiu vzdialenosť – z Offenbachu do Bratislavy – preskočíme s Petrom Repkom v prvých piatich minútach. Potom sa motáme hlavne po Bratislave a po Devíne, po miestach, kde Osamelí bežci žili, pohybovali sa či stretávali v 60. rokoch. A ešte Piešťany, tam páni vzlietnu.

Chvíľu pobudneme v autíčku, kde sedí Kali Bagala a ešte dvaja kamaráti. Repku a Štrpku vezmú k sebe ako stopárov. Srandujú, čo by im tak ešte mohol vydať, kým obstarožnú škodovku nezastaví fiktívna nehoda. Z hľadiska „príbehu“ ide o slepú uličku. Básnici „presadajú“ na vlak, v jedálenskom vozni sa dajú dokopy s ďalšími starými známymi (Eugen Gindl a tuším aj Dušan Dušek).

Aj táto cesta je len fiktívna. Za oknom nevidíte skutočnú krajinu, ale čiernobielu („retro“) zadnú projekciu. Dokument často takto balansuje medzi hravosťou a detinskosťou alebo hravosťou a – nehnevajte sa – silením. Záleží – ako vždy – od ochoty prijať, čo sa vám predostiera. Nepomáha, že Repka k svojim predstaviteľom zachováva úctu a veľmi ich nerežíruje, hoci ich zároveň stavia do roly. Ich improvizované dialógy (najčastejšie o Laučíkovi a ceste za ním) neznejú veľmi prirodzene.

Štrpkova a Repkova interakcia inak celkom praje ľahkej, nadnesenej nálade. Celoživotní priatelia vedia nostalgiu obrátiť veľmi rýchlo na žart a pátosu sa, chvalabohu, vyhýbajú ako čert krížu. Čo vôbec nie je ľahké, keď prakticky celých 80 minút spomínajú. A idú za mŕtvym spolubežcom. Ak sa aj objavujú chvíle ako z rodinného videa (nemyslím na skutočné domáce zábery), tento dojem neprevláda.

Popri fiktívnom cestovaní (alebo cestovaní za fikciou) film obsahuje aj „povinnú“ dokumentaristiku – hovoriace hlavy a archívne zábery, získané či už z inštitúcií (televízie, filmový ústav) alebo zo súkromných úložísk. Materiály sú výborné, fungujú so súčasnými zábermi, pochváliť treba aj strihačov (Alexandra Jonášová a Michal Kondrla), lebo výsledná skladba drží pokope a určuje slušné tempo aj pre mladšie obecenstvo.

Vlastné snahy, teda básne, sa citujú poriedku a o to viac vyniknú. Špeciálne manifest, ktorému sa ušlo aj ľúbivé grafické spracovanie. Neviem, či by Osamelým bežcom tento film mohol získať nových fanúšikov, skôr asi nie. Ale existujúci budú či mali by byť radi. Splatili sme ďalší dlh. Človekom najpovolanejším – synom. Spôsobom najmilším – rodinne.

---