Osem hrozných
Podľa toho, ako rátate

Na zasneženom pozadí kamera pomaly skúma časti Kristovho dreveného tela na kríži. Na horizonte sa plahočí šesťzáprah. Kým aj s dostavníkom prefičí okolo kamery, uplynú dobré tri minúty, počas ktorých nás titulky oboznámia so základnými údajmi produkcie a Morriconeho pomalá, výhražná hudba v spojitosti s bielou pustinou v obraze navodí atmosféru ako z Carpenterovej Veci (1982).

Že Quentin Tarantino dokázal k projektu nalákať podľa môjho názoru najväčšieho žijúceho skladateľa filmovej hudby, marketing náležite využil, písalo sa aj o tom, že vo filme zaznejú veci, zložené ešte pre Vec, ale vynechané vo finálnom zostrihu. Pre zorientovaných divákov žiadne prekvapenie, stále však udavač nálady. Quentin už viackrát využil Morriconeho hudbu (napr. Kill Bill), preňho je to možno splnenie profesionálneho sna. Nebol by to však Tarantino, keby do soundtracku rovnako nevopchal niekoľko trackov z popmusic (White Stripes, Roy Orbison).

Tarantinov druhý western za sebou nie je pokračovaním Djanga. Odohráva sa kdesi vo Wyomingu, niekoľko rokov po občianskej vojne. S Djangom ho spája, že aj tu vystupuje postava černocha, ktorý to s belochmi okolo seba nemá vôbec ružové. Major Marquis Warren (Samuel L. Jackson), ako naznačuje hodnosť pred menom, nie je žiadny otrok či prepustenec, ale lovec ľudí, vojnový veterán, na ktorého hlavu dokonca Konfederácia vypísala odmenu (a tá prežila aj Konfederáciu).

S odmenami na hlavu sa to vo filme len tak hemží, keďže aj John Ruth (Kurt Russell) je lovec ľudí a práve si vezie v dostavníku svoj úlovok, Daisy Domergue (Jennifer Jason Leigh) v reťaziach. Pod Warrenom zdochol kôň, tak ho Ruth uháňajúci pred snehovou búrkou, vezme k sebe (potom, ako mu vezme zbrane). O chvíľu narazia na vraj budúceho šerifa Red Rocku (Walton Goggins), kde majú Daisy obesiť. Tak vezmú aj jeho. Warrena neteší, že šerif je otvorený rasista. A keď sa pred blizzardom schovajú na dostavníkovej stanici u Minnie, vnútri ich okrem Mexičana Boba (Demian Bichir), kovboja Joea Gagea (Michael Madsen) a kata Oswalda Mobraya (Tim Roth) víta aj bývalý konfederačný generál Sanford Smithers (Bruce Dern), tiež nie práve milovník „Núbijcov“.

Ruth neverí sebranke pochybných indivíduí, minimálne jeden z nich je podľa neho spolčený s Daisy. Preto s vyhliadkou niekoľkých dní strávených v zrube, kým vonku zúri blizzard, všetkých odzbrojí. Okrem Warrena, tomu zbrane vráti po dohode, že si budú navzájom chrániť svoje nároky na odmenu. Zvyšok filmu sa odohráva v interiéri prešpikovanom paranojou, klamstvami a nedôverou. Zvyšok, lebo hoci umiestnenie niekoľkých zabijakov s protichodnými záujmami v jednom priestore zakladá filmovú zápletku, na miesto sa dostaneme až po dobrej polhodine expozície. Tarantino si dáva načas. A to ešte existuje dlhšia verzia než tá, ktorú vidíme v našich kinách. Ibaže toto nie je typ rozprávania, ktorý by si vyžadoval taký epický priestor. Režisérovi by sa zišiel editor, ktorý by mu do očí povedal, že nie všetky jeho dialógy sú vrcholom scenáristického umenia.

Respektíve, že je vlastne jedno, koľko zo svojho pozadia nám prezradí postava, ak vo výsledku pôsobí stále jednostranne ako nastrčená figúrka, nie ako plnohodnotný charakter. Keby Tarantino sledoval nejaký argument, jeho postavy by ho mali podporovať. On sa však viac snaží o rozpovedanie napínavého príbehu. V post-fergusonovskej Amerike otázky (ne)zvládnutia Rekonštrukcie (po občianskej vojne), a inštitucionálneho či všeobecného rasizmu môžeme považovať za aktuálne a neprehliadnuteľné, ale pokiaľ chcete angažovaný komentár, pozrite si South Park alebo Johna Olivera, nie „ôsmy“ film od Quentina Tarantina.

Jeho si pozriete primárne kvôli hláškam a výbuchom až komiksovo vyšpičkovaného násilia. V týchto ohľadoch je Osem hrozných možno najzrelší Tarantinov film. Rozpráva sa v ňom hodne (sem-tam sa zasmejete, inokedy iba počúvate, zavše rozmýšľate nad realizmom slovníka zúčastnených postáv), násilia je tiež relatívne hodne, autor ho však obmedzuje v mierke aj v efektnosti. Výsledkom nie je nuda, skôr istá triezvosť (čo pri jeho filme aj tak znie ako oxymoron, ale skúste si porovnať scény odiaľto s krvavými verejnými kúpeľmi v Kill Bill).

Triezvosť v prostriedkoch nedopĺňa triezvosť v čase a už vôbec si nemyslím, žeby Tarantino zrel ako rozprávač. Výhrady voči postavám totiž vyplývajú z výhrad voči príbehu ako celku. Okrem zjavnej paralely s klaustrofobickým usporiadaním Gaunerov (prepojenie uľahčuje opätovné obsadenie Rotha a Madsena), jeho postavy stále rozmýšľajú a konajú akoby žili v komiksovej realite, či ženy, či mladí, či starí, všetci sú rovnako „trigger-happy“, motivujú ich iba veci ako pomsta, peniaze, príslušnosť ku klanu alebo gangu a bez ohľadu na to, ako výrečne vedia filozofovať o spravodlivosti alebo o guláši, viac-menej transparentne projektujú jedno masívne režisérske ego. Ktoré si Quentin musí ukájať aj napríklad zbytočným delením filmu do kapitol; načo, keď väčšina filmu sa deje chronologicky a prakticky v jednej miestnosti?

Tarantinove filmy v zásade vždy postrádali emocionálnu komplexnosť a čím vážnejší príbeh, tým viac táto okolnosť ovplyvňuje celkový zážitok. Čo z toho, že postava je cool tým, ako vyzerá, ako rozpráva, aká je jej minulosť, keď aj tak pri jej smrti necítite ani zamak ľútosti, nič vám nechýba, necítite sa, akoby aj vám bolo ublížené. Nanajvýš cítite šok alebo aspoň prekvapenie, čo je však emócia rýchlo prekrytá novými informáciami (obyčajným posúvaním deja). Niekedy cítite ľútosť nad vynikajúcim hercom, ktorého angažovanie malo zjavne iba jediný zmysel: zabiť ho obzvlášť nechutným spôsobom. V Djangovi bol takto vyplytvaný Franco Nero. Tu zrejme niektorí z vás budú krútiť hlavou nad zapojením miláčika Channinga Tatuma. Ešteže Quentin obmedzuje svoju vlastnú prítomnosť iba na rozprávačský voice-over (mimochodom, tiež úplne zbytočný prostriedok).

Aby sa účinok tohto filmu dal merať niekde na úrovni Tarantinových raných hitov ako Gauneri alebo Pulp Fiction, Osem hrozných by režisér musel podstatne skrátiť, oprostiť najmä od rečového balastu (plus polhodinová expozícia, plus medzititulky oznamujúce novú „kapitolu“, plus spomalené zábery estetizujúce prestrelky iba po miliónprvý raz) a musel by byť schopný dodať viac než jednej postave (myslím Jacksonovho Warrena) niečo ako osobnosť.

---