Ostrým nožom
50 odtieňov šedej a jedna škvrna červenej

Rozsahom skromný celovečerný debut Teodora Kuhna (hodina a pol) dostal od distribútora do vienka popis, ktorý prakticky vyčerpáva dej. Stačí si ho prečítať a o filme aj jeho hlavnej postave sa dozviete všetko podstatné. Neviem, či si tým tak trochu nesabotujú vlastnú robotu (dostať film k čo najväčšiemu počtu divákov), určite však uľahčujú recenzentovi tradičné rozhodnutie, koľko pri hodnotení prezradiť z obsahu.

Teo sa ako študent uviedol krátkymi filmami s podobne náročnými témami, či už to boli Stratené deti (2011) alebo Momo (2012). Umiestňovali sa na festivaloch, pozbierali aj nejaké ceny a vcelku pozitívne ohlasy.

Renomé vážneho tvorcu si upevňuje aj v dlhometrážnom filme. Dlhodobo deklaroval, že Ostrým nožom je inšpirovaný dodnes neuzavretou vraždou študenta Daniela Tupého v roku 2005. Zločinom, ktorý naplno odhalil slovenskú realitu Teovej (a mojej) generácii.

Ide o pomerne voľnú inšpiráciu. Scenár využíva základný rámec prípadu, vraždu bezúhonného študenta skupinou neonacistov, napojených na organizovaný zločin, a jej vyšetrovanie ústiace do stratena. Korešpondujú aj niektoré detaily, ako vypísanie odmeny rodinou obete za informácie vedúce k vypátraniu vraha alebo oslobodzujúci rozsudok pre nedostatočne pripravenú obžalobu.

Dôsledná rekonštrukcia skutočného prípadu nebola pre Kuhna a jeho spoluscenáristu Jakuba Medveckého prioritou. Za kľúčové zrejme skôr považovali ukázať, ako nefungujú orgány činných v trestnom konaní, ani náš justičný systém vôbec. A aký vplyv má táto nefunkčnosť na radovú rodinu postihnutú hrdelným zločinom

Vo výsledku je orientácia vo fiktívnom prípade ešte zložitejšia než v jeho predlohe. Policajti bleskurýchle zaistia páchateľov na základe kamerového záznamu. Sudkyňa Tibenská v prípravnom konaní obžalobu aj tak odmietne, pretože záznam bol získaný z nelegálne umiestnenej kamery.

Napriek zastaveniu stíhania sa policajti snažia vyšetrovať ďalej. Otec obete Ľudovít im už nedôveruje, vypisuje odmenu, podáva sťažnosť, domáha sa „audiencie“ u nadriadených (až u samotného ministra). Jeho sťažnosť vyšetrovanie ešte viac spomalí. Policajti, ktorí sa síce nešli pretrhnúť, ale aspoň symbolicky stáli na jeho strane, sa mu otáčajú chrbtom.

Keď sa im predsa len podarí odhaliť nové skutočnosti, odkláňajúce prípad od „obyčajných“ krvilačných náckov k náckom zapojeným do regulárnej mafie, vec sa dostáva opäť pred súd. Prokurátorka je tentoraz schopná zlegalizovať video, čo sa zrejme predtým nedalo.

Majú aj korunného svedka, účastníka útoku, ochotného zradiť partiu, všetko je na dobrej ceste, no obhajkyňa spochybní svedka, lebo je nácek (čo sa všeobecne vedelo) a videozáznam, ktorý predtým stačil na vznesenie obžaloby, vlastne neukazuje jasne, kto zo skupiny vraždil. Tradá, je po prípade. Opäť.

Na slovenských súdoch sa odohrali podobné či väčšie absurdnosti, a to aj v prípade Daniela Tupého. Mätúcu chronológiu a nepochopiteľné zvraty tvorcovia môžu prezentovať ako zámer, aby divák na vlastnej koži pocítil beznádejnú kafkovčinu príbehu, stotožnil sa s otcom v jeho snahe poraziť minotaura a nájsť východisko z labyrintu slovenskej justície rokov postmileniálnych (tzv. stredná doba harabínska).

So zabudovaním nepoužiteľného videa do scenára sa zároveň Kuhn vyhol tomu, aby ho ukázal divákom. A nemusí (nechce?) ukázať útok na plátne vôbec. Presnejšie, ukáže ho (v samom závere), ale rozostrený, bez toho, aby bolo vidno vražednú zbraň alebo krv.

Ak to je zámer dramaturgický, tvorcovia sa pripravili o jednu z mála možností divákmi poriadne otriasť vo filme, ktorý vychádza z ohavnej vraždy, ale emócie vzbudzuje iba z mimiky, giest a zvýšeného hlasu.

Za maturantom (David Hartl), čo sa porúča po desiatich minútach expozície, vám smutno nebude. Hlavnou postavou je otec a hlavným konfliktom popri vonkajšom (odsúdenie páchateľov) je jeho sebaobviňovanie, lebo syna vyhnal z bytu nadránom, keď sa pohádali o jeho budúcnosti. Dávid nechce pracovať v otcovej firmičke. Chcel by ísť na výšku. Otec – celkom rozumne – namieta, že je trojkár z učňovky.

Na policajnom výsluchu Ľudovít zamlčí závažnú skutočnosť, že bol posledným, kto Dávida videl nažive. Čiže vzhľadom na okolnosti veľmi malicherne a nechlapsky marí vyšetrovanie a nezasluhuje si od policajtov žiadny osobitný prístup. Zamlčí to aj svojej žene, z čoho potom vyrastá závažná manželská kríza.

Roman Luknár sa musí boriť s postavou chlapa, ktorý na jednej strane sedáva tvárou v tvár s mafiánmi vo vlastnej obývačke, konfrontuje sudkyne a ministrov, a zároveň pokrytecky zakrýva svoje nečisté svedomie. Spoločné rodinné scény na začiatku pôsobia ako ťarbavá zmes klišé a po Dávidovej smrti sa trápnosť so zvyšnou trojicou vlečie až do konca. S detskými hercami sa to stáva bežne, ale keď aj Luknár s Elou Lehotskou akoby v každej scéne objavovali šlabikár, chyba bude asi skôr na území scenára a réžie.

Prokurátorka Jany Oľhovej alebo sudkyňa Táne Radevy strávia na kamere omnoho kratší čas, no aj výraznejší. Obe bojujú s morálnymi dilemami, ktoré znázorňujú nielen prostredníctvom slov. Obzvlášť poteší nenápadný záber na Radevu, keď si po únavnom jednaní potrebuje vystrieť krk (chrbát). Aj pri nej scenár zostal v pásme viacznačnosti, nikdy ju priamo neoznačí za skorumpovanú alebo nekompetentnú.

Ťažkopádnosť rodinných scén alebo Krobotovej klasickej slovenčiny vynikne (a opäť zamrzí) v porovnaní so skupinou obžalovaných na čele s raperom Denisom „Molochom“ Domarackým. Moloch nielen vyzerá večne na dvadsať, ale vnáša do filmu noše petržalskej pouličnej autenticity, čo by sme mali pri obvyklej komickosti slovenských zločincov akéhokoľvek rangu ceniť. Ešte aj nápad dať šéfa gangu Sávovi Popovičovi vyšiel výborne. Popovič nemá street cred, ale má skúsenosti s kriminálkou (seriál Mesto tieňov) a to najdôležitejšie; uši.

Mimoriadne nefunkčne vyznelo zapojenie titulnej piesne Dunaj od Jany Kirschner v scéne domovej prehliadky. Kirschnerovej spev o bielej róbe a smútku a clivá melódia vrážajú do zatiaľ objektívneho rozprávania ostrý klin citového vydierania. Prehliadka v byte rodiny obete je sama osebe dostatočne poburujúca. No klipovým riešením scény Kuhn úplne prevrátil jej výpovednú hodnotu a vyšlo z nej niečo groteskne patetické.

Bohužiaľ. V piesni sa veršuje aj o „smutnej šedi panelákov“ a vizuálnu kultúru autori držia na jednotnej úrovni práve uprednostňovaním farebnej ponurosti postsocialistických sídlisk a administratívnych vestibulov. Kameramanka Denisa Buranová s režisérom spolupracuje už od študentských čias a vidno, že vedia, ako si chcú svoju Bratislavu štylizovať. Ani len opakované zábery Mosta SNP a UFO nemôžu veľmi vadiť, keďže je priam miestom činu. (O záberoch z dronov asi škoda reči.) Zablokovanému vyšetrovaniu šikovne nadbieha v obrazovom aj zvukovom pláne rekonštrukcia priestorov polície, fólie na stoloch v popredí a vŕtačky v pozadí.

Tvarom a poetikou Ostrým nožom pripomína nedávno-súčasnú vlnu dokudramatikov ako Lehotský (Nina, 2017) alebo Bebjakovho Čističa (2015). Možno si len volí spoločensky pálčivejšiu tému v dobe „slušného Slovenska“, vyrovnáva sa s otrasmi nedávnej minulosti, ako to urobila Tereza Nvotová v (dokumentárnom) Mečiarovi. No keďže Kuhn nerobí dokument ani vernú rekonštrukciu, sám si otupuje hrany, sťažuje porozumenie záludnou chronológiou alebo uvádzaním postáv s nejasnými motiváciami (o čo vlastne ide sudkyni?) a do rodinnej intimity nahliada s takým rešpektom, že by bolo asi lepšie, keby spravil film viac o Dávidovi (Danielovi), než o jeho otcovi.

---