Osudový okamih
alebo Pol druha hodiny rozpakov

Skade berie Gabriel Hoštaj na tieto pičoviny peniaze. Toto nie je jeho prvý film, po kratších hororoch Výlet (2006) a Prekvapenie (2008) vypustil aj celovečerné Spiknutie (2012). Podľa väčšiny z tých, čo ich videli, ide vskutku o hororové, až príšerné filmy. Hoštaj točí zanovito ďalej.

Hoci ustupuje z pozícií. V Spiknutí mal ešte áčkových hercov, pokiaľ za takých môžeme považovať Zuzanu Kocúrikovú alebo Dušana Cinkotu s kariérou dochrámanou väzením. V komornom súbore Osudového okamihu si pri ksichtoch známych maximálne z televízie a iných prepadákov (Immortalitas) zaslúži rešpekt asi iba Tatiana Kulíšková.

Píšem o filme, ktorý zrejme už nikto nikdy neuvidí, lebo existuje iba na fejsbuku (92 lajkov, íha!) a údajne aj na pofidérnej službe kinocola (e-shop na „streaming audiovizuálnych diel, ďalej len film“). Festivalové uvedenie prilákalo asi 15 divákov vrátane režiséra a ďalšieho člena štábu. Herci vraj nemohli prísť, pracovná vyťaženosť, ospravedlňoval sa Hoštaj, uvádzajúc svoju robotu ako „zaujímavý hudobno-vizuálny film“ alebo tak nejak.

Pre koho to Hoštaj vlastne robí? Pre seba a kamarátov? Pomáha nezištne nafukovať výročné štatistiky slovenskej filmovej produkcie? Zoberte si iba názov a skúste minútu rozmýšľať, či vám napadne niečo gýčovejšie. A keby bola v hre iba otrepanosť, to by som sa ešte držal. Ale jak sa krucinál viaže názov k deju? Čo je to ten „osudový okamih“ pre Mateja, osamelého mladého úradníka večne v obleku, pokiaľ práve v župane necháluje špagety (som v živote nevidel niekoho takto žrať). Keď stretne prvú „študentku“ (Andreu Martvoňovú)? Alebo keď stretne druhú, Zuzanu (Michaela Szöcsová), do ktorej sa zaľúbi? Alebo keď konečne zistí, že ho iba oblbuje a za chrbtom sa mu olizuje a šuká s iným „študentom“ (Lukášom Dózom)?

Lukáš Pelč nemá pojem, čo robiť s postavou Mateja. Ani sa mu nečudujem, lebo Matej je raz full retard, raz naivný dobrák, neskôr zahorknutý alkoholik (pričom sa zdá, že jednej fľaši vína venuje celý týždeň) a ešte neskôr mu zo žiaľu puká srdce a definitívne mu hrabne. Pri študentoch používam úvodzovky preto, lebo všetci traja vyzerajú staršie a ani jeden nejaví známky vyššej inteligencie (čo v súčasnej situácii treťostupňového vzdelávania nemusí byť až tak mimo reality).

Ako každý správny filmový autor, aj Hoštaj si v tomto luxusnom umeleckom druhu ventiluje mizogýniu alebo aspoň nejaký stroskotaný vzťah. Úplne ho chápem, mňa tiež nechala frajerka a teraz nenávidím všetky ženy. Zuzana na začiatku počas rande zahlási, že nie je kurva a rozhorčene obleje nápadníka šampanským, či čo to popíjajú. O desať minúť ďalej už leží v posteli, vítajúc klienta v spodnom prádle. Žeby sa išli baviť o cenách kukurice? Čo myslíte?

Obe ústredné babenky dokazujú svoju poctivosť všade, kde len môžu. Matej sa ich pokúša naviesť na správnu cestu, že šak predmanželská zdržanlivosť, dočkajte, vydáte sa, porodíte, napečiete… Obe ho vysmejú ako kreténa, čo aj je. Človeku sa vrecku otvára kalašnikov, lebo jasne číta, že „tragikomédia“ povedie do teritória biblických podobenstiev, z ktorých sa musí divák poučiť, musí, aj keby sa ich stupidita dala krájať. Z Matejovho svetonázoru, a ešte viac zo spôsobu, akým ho tlačí ostatným, by sa črevá krútili aj Hugolínovi Gavlovičovi. Pripomína mi, prečo vôbec nemusím ľutovať, že nemám telku, kde si väčšina obsadenia zarába na život v rozťahovaných seriálových variáciách na Matejove filmové problémy.

Hoštaj je však demokratický v tom, že všetky postavy vykresľuje ako karikatúry. A šetrí peniaze, kde môže. Napríklad na svietení, takže jeho sexice vyzerajú nielen staršie, ako by sa na študentky patrilo, ale hlavne vôbec nie sexi. Krčma, kde sa stretávajú, zakaždým hostí iba ich partiu, aj keď ide o obľúbený (a reálne existujúci) študentský bar. Takisto keď Matej číha na Zuzanu v škole, vyzerá, že na celej univerzite nikto iný neštuduje ani nepracuje. Aj v exteriéroch chýba typický ruch, všade je prázdno ako po totálnom výpredaji.

Kameramanovi Viliamovi Tutkovi režisér asi zabudol povedať, že nerobia avantgardný horor, ale moralitu o súčasnej mestskej mládeži. Inak si neviem vysvetliť všetky tie extrémne nadhľady, podhľady, kameru naklonenú do šikma, nechutné fyziologické detaily a vychýlené kompozície. Aspoň so zdôrazňovaním hudobnej zložky mal Hoštaj pravdu, lebo hudba Jána Ančica dopĺňa prakticky každú scénu. Začne scéna, začne hudba, ide scéna, ide hudba, končí scéna, končí hudba, zatmievačka, začne ďalšia scéna, začne ďalšia hudba atakďalej až do absolútneho zmagorenia. Hnusný impotentný konfekčný džez niekedy tak prerážal obraz, že sa nedalo vnímať, čo sa práve deje (hudba tu slúži aj na zakrytie problémov s dotykovým zvukom).

Neviem, načo to vzniklo, pre koho to je, čo si z toho mám odniesť a čo to dalo samotným tvorcom. Je to taký malý zázrak. O tých sa tiež dozviete iba z počutia, na vlastné oči ich neuvidíte. Jedine žeby v nejakom osudovom okamihu. Potom nežmúrte! Celých 86 minút okamihov!

---