Out
Slovenský Maďar vojde do lotyšského baru a objedná si ruskú vodku

Anglický názov Out nemá iba uľahčovať prácu zahraničným distribútorom, aby nemuseli používať vlastné poetické črievka. Nie je to ani prídavok do nášho zrejme neutíchajúceho anglo- či amero-fetišizmu, ktorý niekedy vedie k tvorbe idiotských novotvarov typu Terminal Vlak Bus Shopping. Out (aut) je zdomácnený výraz napríklad v medzinárodnej športovej terminológii. A takisto odkazuje na medzinárodnú spoluprácu pri vzniku filmu. Poskladali sa naň tri vyšegrádske štátne fondy na podporu kinematografie, štáb a obsadenie tvoria ešte pestrejšiu mozaiku (z krajín bývalého ostbloku) a podstatná časť príbehu sa odohráva (aj sa nakrúcala) v Lotyšsku.

Nakoniec, toto je exemplárna pOSTsocialistická bájka. Päťdesiatnik Ágoston z mesta na juhovýchode Slovenska (michalovské značky) prichádza o prácu v elektrárni (masové prepúšťanie). Keďže na východe je už šicko porobeno, hľadá si nový džob v zahraničí. Rybárska záľuba a pútavý inzerát na zárobok na lodi v Baltiku ho povedú nie celkom tradičným smerom slovenských gastarbajtrov, teda do zmieňovaného Lotyšska. Ale základný rámec chápeme: našinec v cudzom svete.

Inzerát sa ukáže ako podvrh, Ágiho niekto pekne natrel. Nechce sa však rovno vzdať a vrátiť sa k žene bez peňazí, tak skúša ďalej. Popisy zvádzajúce očakávať road movie tiež triafajú trochu mimo. Presun zo Slovenska do Lotyšska vykonáme jedným-dvomi prestrihmi v diaľkovom autobuse či na benzínke a v novej krajine sa živiteľ rodiny podujme na jednu väčšiu výpravu, ktorá ho ale priblíži k cieľu len veľmi nepriamo.

Hlavná úloha pripadla pomerne neokukanému Sándorovi Terhesovi. Hoci sa v maďarských a slovenských filmoch objavuje od 90. rokov (výberovo Ďakujem, dobre či Biely boh), vedúci part dostal premiérovo. Prirodzene fotogenický a sympatický typ päťdesiatnika, modré oči, sexi šediny a trochu melancholický úsmev. Už len sledovať jeho prirodzenú charizmu zvyšuje zážitok z premietania. Aj rola je krásna. Ágoston za svoje ťažkosti nemôže, prácu si odvádza poctivo, so ženou (Éva Bandor) má dobrý vzťah, kde ani po toľkých rokoch nezhasla iskra. Rozumie si aj s dospelou dcérou (Judit Bárdos), ktorá sa v živote ešte len hľadá. Paralelne s ňou Ágoston sa musí opäť hľadať.

K pozitívnemu zážitku prispieva premyslená kamera Gergelya Pohárnoka (Taxidermia, 2006), čo si možno všimnúť hneď v úvodnej sekvencii masového vyhadzovu s akrofobickými kompozíciami betónovej architektúry chladiacej veže. Upozorní na seba ešte veľakrát, nemyslím v zlom, žeby sa Pohárnok predvádzal, väčšinou je to statické alebo pokojne plynulé, no kompozície, rámcovanie a prostredia uspokoja všetkých milovníkov obrázkov.

György Kristóf sa tesne pred štátnicami vykašľal na FAMU, čo je len taká kuriozitka, lebo titul sám osebe ešte z nikoho filmára nespravil. Dôležitejšie pre jeho kariéru zrejme bude, že má dobré styky a vie sa orientovať v európskych koprodukčných sieťach. Bez cezhraničnej spolupráce sa dnes prakticky nedajú natočiť veci, ktoré by sa mohli ukázať aj mimo domáceho trhu. Zároveň Kristóf (zatiaľ) nestratil cit pre lokálne špecifiká. Jeden rok pobudol v Litve, takže snáď jeho pohľad na lotyšských susedov nie je len také turistické vypichovanie zvláštností, ale obsahuje kus ozajstného severského temperamentu.

Lebo nie sú veľmi normálni, aspoň teda tí, s ktorým v deji prichádza najtesnejšie do kontaktu. Bývalá basketbalistka Gaida (Guna Zarina) – zdroj mierneho sexuálneho napätia, predsa len, chlap odlúčený od ženy – nosí v kabele vypchatého králika bez uší menom Lev (a ďalších vraj chová na balkóne, nevedno, či tiež vypchatých). Veľkohubý Dimitri (Bielorus Viktor Nemets), čo Ágiho vezie na sever za rybami, zasa predstavuje karikatúru ruského rádobyzbohatlíka alebo gopnika, čo má na to, aby si zbúchal vlastnú chajdu. (Rusi tvoria štvrtinu lotyšskej populácie.)

V scénach, kde Ági nadväzuje kontakty s domorodcami, vrcholí humor filmu. Tvorcovia sa snažili klasickú stredoeurópsku sociálnu drámu odľahčiť, čo jej určite pridalo na záživnosti, hlavne v časti s Dimitrim padajú slovné a obrazové perly (náhrobný pomník s vyobrazením – v životnej veľkosti – majiteľa, jeho ženy s komiksovými krivkami a jeho autom v pozadí). Avšak v prepínaní do komédie uťahujú opasky, aby niečo neprešvihli. Osobne by som uprednostnil absurdnú sociálnu komédiu. 

Takto to dáva pekný oblúk, na začiatku ryby, na konci ryby, ozaj, táto kresťanská metafora je už tiež omletá a prevarená, čo je ešte typické pre Pobaltie, také, čo by mohlo Ágiho živiť? Králiky asi vypchávať nebude. Ešteže nadhľad je prítomný aj v tejto symbolickej rovine, keď spolu s Ágim vidíme habitovanú rehoľníčku nadžgávať sa burgrom. Zároveň jeho túžba chytať ryby neponúka bezproblémový výhľad do budúcna. Zaznie replika, že do pár rokov sa všetko vyloví – a čo bude potom? Balt obnažuje človeka psychicky aj doslovne (nahé pivo v bare, Ágiho zvliekanie pracovného odevu na nátlak nepriateľského predáka), trpí, ten náš Kristus, našťastie si nepamätám žiadnu klasickú kristusovskú pózu, tu sa autori utiahli veľmi rozumne.

Nech Kristóf bude robiť na Slovensku či kdekoľvek inde, verím, že plány na ďalšie snímky mu vyjdú, lebo toto je minimálne scenáristicky ešte solídnejší debut než Nvotovej Špina (niežeby to bol silnejší príbeh, ale nenabúrava sa uprostred do úplne inej témy), pričom v ostatných kategóriách za ňou v ničom nezaostáva. Netreba všetko hrotiť, ale Kristóf má stále veľa možných smerov, kam sa vybrať. Viem si ho predstaviť v polohe korektných festivalových artoviek, aj divácky vďačných (tragi)komédií aj uletených grotesiek. Out je niekde medzi.

---