Outlaw King
Za nezávislosť Škótska

Statočné srdce (Braveheart) si v roku 1995 získalo nielen milióny divákov po celom svete, ale prekvapivo aj mnoho ocenení vrátane Oscara a Zlatého glóbusu za réžiu pre Mela Gibsona. Ten okrem toho stihol stvárniť ikonickú hlavnú postavu Williama Wallacea a vojnovú snímku aj produkoval. Film dovedna premenil päť nominácií na Oscara a darilo sa mu aj na cenách BAFTA. Predstavoval i zaujímavý impulz pre škótsky cestovný ruch.

Zrejme nič z toho sa aktuálnej historickej dráme Outlaw King (v českom preklade Král psanec), ktorú v novembri odpremiéroval Netflix, nepodarí. Obe snímky však majú čo-to spoločné, i keď zaujímavejšie je to, čo spoločné nemajú.

Novinka škótskeho režiséra Davida Mackenzieho (Hallam Foe, Perfect Sense, či Hell or High Water) sa totiž začína niekde tam, kde Mel Gibson končil. Hrdinom je však tentoraz mladý šľachtic a budúci kráľ Škótska, Robert the Bruce, ktorého Statočné srdce nevykreslilo práve v najlepšom svetle. Či oprávnene, ťažko súdiť, dobové zdroje si často odporujú. Jeho svetlé a priam dejinné momenty nastali, každopádne, až po smrti Williama Wallacea.

Robert the Bruce (Chris Pine) je aj so svojim otcom (James Cosmo) medzi škótskymi šľachticmi, ktorí sa po neúspešnej rebélii vzdávajú anglickému kráľovi Edwardovi I. (Stephen Dillane). William Wallace v tej dobe ešte vzdoruje v poslednej pevnosti, ale jeho čas sa kráti. Robert je s porážkou prirodzene nespokojný a postupne nadobúda presvedčenie, že treba povstanie zopakovať. Konečným impulzom sa stáva práve Wallaceova smrť, na ktorú reagujú aj bežní Škóti zle. Po úvodnej zdrvujúcej porážke a krátkom exile sa asi s 50 mužmi vracia domov, kde gerilovým spôsobom dobýja hrad po hrade až kým nezíska dostatočnú podporu na to, aby sa Edwardovi postavil na otvorenom bojisku.

Dej je hutný, počas dvoch hodín sa toho udeje naozaj veľa, ale nič nie je odbité. Napriek množstvu udalostí a akčných scén má film pod povrchom akýsi pokoj, cítiť v ňom istotu skúseného režiséra. Výprava je bohatá, ale nie je prepálená, Outlaw King tak v ničom nepripomína známe veľkofilmy s komparzom epických rozmerov a množstvom vizuálnych efektov. Všetko pôsobí príjemne a vkusne.

Dominujú tak herci a rozprávanie spletitého príbehu. Ansámblu prirodzene dominuje Chris Pine, ale veľké sympatie si ľahko získa aj anglický kráľ v podaní Stephena Dillanea. Toho si môžete pamätať napríklad vďaka postave Stannisa Baratheona z Hier o tróny (Games of Thrones), našťastie jeho herecký prejav je tentoraz úplne iný (lepší), a tak si ho možno ani nespojíte. Konanie oboch antagonistov je vďaka stvárneniu dvoma skúsenými hercami maximálne uveriteľné a pochopiteľné.

Väčšie emócie do príbehu vnáša kráľov syn a následník trónu Princ Welšský v podaní Billyho Howla. Jeho Edward je sadista a nervák, ktorý až chorobne túži po uznaní otca, zároveň ním však pohŕda. Bezohľadne zabíja aj vtedy, keď naozaj netreba. Pri ňom už to pochopenie neprichádza, čo je škoda, lebo inak film nevzbudzuje väčšie emócie. To je aj jeho najväčší nedostatok. K tejto postave smerujú aj výčitky ohľadom historických nepresností. Na takéto vykreslenie budúceho kráľa Edwarda II. vraj nie je žiaden dôvod. Outlaw King je však škótsky film, takže negatívne vykreslenie protivníka sa dá pochopiť.

Čo sa týka historických nepresností, nevyhol sa im teda ani Outlaw King. Z väčšej časti však ide o úplne detaily, alebo momenty, v ktorých sa historické zdroje rozchádzajú, či nechávajú väčší priestor pre fantáziu tvorcov. Oproti Statočnému srdcu je to však úplne iný vesmír. V roku 1995 si americkí filmári na čele s Melom Gibsonom nerobili starosti vôbec s ničím. Za všetko len jeden príklad – škótske kilty, bez ktorých si Statočné srdce ani nevieme predstaviť, sa v Škótsku objavili až o dve storočia neskôr. Prekvapivo to nevadilo ani Britskej filmovej akadémii a snímka získala ocenenie BAFTA aj za kostýmy.

David Mackenzie nám priniesol vyspelý, zručne nakrútený historický film, ktorý nerobí prívlastku „historický“ hanbu. Ak máte predplatený Netflix, je to jasná voľba na najbližší večer.

---