Panelstory aneb jak se rodí sídliště

Originálny názov: Panelstory aneb jak se rodí sídliště

Žáner: drama/komedia
Minutáž: 96 minút
Krajina pôvodu: Československo
Rok: 1979
Prístupnosť: MP15

Réžia: Vera Chytilová
Scenár: Eva Kacírková, Vera Chytilová
Kamera: Jaromír Sofr
Hudba: Jirí Sust
Hrajú: Oldřich Navrátil, Jiří Kodet, Bronislav Poloczek, Ladislav Potměšil, Miluše Šplechtová, Michal Nesvadba, Klára Jerneková, Zuzana Schmidová, Lukáš Bech, Jaroslav Vozáb

Věra Chytilová film natáčala v jesenných mesiacoch roku 1979. Na tvorbe scenára spolupracovala so svojou priateľkou, spisovateľkou Evou Kačírkovou. Film sa premietol v marci roku 1980 na ročnej bilancii domácej tvorby v Košiciach, kde ho odsúdili ako „ kŕč a krivé zrkadlo “. Ešte predtým, než ho súdruhovia stihli čiastočne zakázať ( smel sa premietať len v niektorých Českých krajoch ), získal niekoľko cien. Tú „ najjagavejšiu “ na festivale autorských filmov v talianskom San Rene.

Úderom prvej sekundy filmu vstupujeme do rozkopanej, bahnistej zeme, z ktorej vyrastajú sivé betónové obludy. Osvetľuje ich vychádzajúce slnko. Ľudia žijúci v týchto „ obludách “ z panelu sa prebúdzajú. Kľučkovaním v mesačnej krajine sa ponáhľajú do svojich zamestnaní. O chvíľu zaznie hlas prvej vŕtačky, robotníci štartujú pracovné stroje, začína sa kopať, bagrovať, zvárať, dymiť… Príbeh filmu sa totiž odohráva v reáliách rozostavaného panelového sídliska počas jedného dňa.

Vystupuje tu veľký počet postáv. Film nemá jedného, či viacerých hrdinov. Príbeh má mozaikovitú štruktúru, skladá sa z množstva epizód. Chytilová tu postupuje podobne, ako stavitelia budúceho sídliska. Ich panely – to sú jej epizódy, ktoré k sebe postupne spája, takže tak, ako robotníci stavajú budúci panelák, stavia ona svoj film.

Delením filmu do krátkych epizód Chytilová vytvára dojem rozbitosti a chaosu. Tento dojem umocňuje použitím ostrého, útočného strihu, šialene nervóznymi pohybmi kamery, Šustovou disharmonickou hudbou.

Prečo chce svoj film čo najviac „ rozkopať “ tak, že je v niektorých pasážach je priam fyzicky náročné sledovať ho?

Chytilová sa totiž snaží do filmu preniesť atmosféru rodiaceho sa sídliska – neharmonický hluk vznikajúci prácou vŕtačiek, miešačiek, bagrov a žeriavov, pach výfukových plynov, zmiešaný s arómou blatistej zúboženej zeme, krik robotníkov a davy brodiacich sa novopečených nájomníkov, ponáhľajúcich sa, každý za svojim súkromným cieľom, jedni do práce, ďalší z práce, alebo do obchodu, z krčmy, do školy, z jaslí…jedným slovom chaos.

Disharmónia zvukov stavebných strojov akoby poznačovala povahy a vzťahy medzi ľuďmi žijúcimi na tomto sídlisku. Stávajú sa z nich neurotické, podráždené bytosti, akoby zmanipulovaný dav zaslepencov, starajúcich sa predovšetkým o seba. Nie všetci sú však zasiahnutí touto „ chorobou “.

Na sídlisku žije pestrá zmes ľudí rôznych generácii a postavenia. Či je to televízny herec, miestny donchuan večne zháňajúci peniaze, bradatý zlodej naháňajúci deti, neschopný policajt, skupiny lenivých robotníkov vysedávajúce v miestnej krčme, mamičky, izolované od sveta vo svojich bytoch, ktorých protipólom sú emancipované ženy, ďalej babičky, deti…

Z tejto pestrej skupiny vyniká predstaviteľ starých časov, dedo ( stvárňuje ho neherec Antonín Vaňha ) prichádzajúci na tento rozbahnený ostrov nasťahovať sa ku svojej dcére. Je snáď jediný, kto sa zaujíma o svet a ľudí okolo seba. „ Každej jenom spěchá, kažej chce všetko hned, ale to nejde hned, lidi vůbec neuvažujou “, hovorí dezorientovanému taxikárovi, ktorý ho nevie zaviesť ku paneláku, kde býva jeho dcéra. Keď chce pomôcť opustenej starenke, skrývajúcej sa za oknom paneláku, naráža len na nepochopenie ostatných – „ Proboha, co se staráte !? “, kričí na neho starenkin sused. Trafikantka ho poučuje, že „ nejdůležitejší je, aby jste nakonec nezjistil, že tady někomu překážíte “, on ale nechápe, prečo by mal niekomu prekážať. Keď príde do krčmy, ktorá už nie je klasickou českou hospodou, ale „preplnenou studenou kantínou, kde si nie je kde prisadnúť “, pochopí, že do tohto sveta sa nehodí. Vracia sa späť na vidiek.

Ďalšiu skupinu tvoria mladí ľudia, ktorí sú s týmto miestom spojení – narodili sa tu, alebo tu už nejaký čas žijú. Do týchto ľudí, reprezentovaných najmä mladým párom – predavačom v miestnom obchode a študentkou, ktorá zistí, že čaká dieťa vkladá Chytilová svoju vieru v ľudské dobro. Rozhodnú sa, že si dieťa nechajú. V poslednej scéne filmu, kedy sa stretnú v rozostavanom paneláku, možno ich budúcom domove ( kto vie ), sa chlapec opýta: Nechtěla by jsi radeji letět na měsíc? Ona: Kdepak, odtud mne nikdo nedostane. Chytilová teda verí v to, že aj toto, z bahna sa rodiace miesto, bude raz dôstojným domovom pre týchto mladých ľudí.

Panelstory, to nie je len úderná správa o stave československej spoločnosti z prelomu 70. a 80. rokov, je to predovšetkým film o pocite z modernej – hektickej, uponáhľanej doby a taktiež film – viera v existenciu ľudského dobra.