Originálny názov: Panique au village
Žáner: komédia
Minutáž: 75 minút
Krajina: Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Veľká Británia
Rok: 2009
Prístupnosť: MP
Réžia: Stéphane Aubier, Vincent Patar
Scenár: Stéphane Aubier, Vincent Patar
Kamera: Olivier Brondeel, Franck Defour
Hrajú: Jeanne Balibar, Nicolas Buysse, Stéphane Aubier, François De Brigode, Véronique Dumont a ďalší
Zopár rokov po prevrate sa nakrátko dostali na výslnie jednoduché plastové repliky vojakov, lacnejšia alternatíva zberateľských cínových vojačikov. Spolu s nimi sa dostali do pozornosti aj plastové repliky kovbojov a indiánov. Dalo by sa tvrdiť, že všetky Mayovky a Synovia veľkej medvedice sa podpísali pod expanziou westernu a westernovej tematiky do našej proto-popkultúry a u starších ročníkov sa výrazne zapísali i do pamäte. Rovnako ako nekonečné improvizované, spontánne a fiktívne príbehy, v hlavných úlohách s plastovými postavičkami.
Podobné spomienky má zrejme aj dvojica belgických filmárov Aubier a Patar, ktorých preslávil seriál Panika v mestečku v hlavných úlohách s plastovým kovbojom, indiánom a koňom. Päťminútové epizódky postavená na absurdných zápletkách si získali pevnú fanúšikovskú základňu. Popularita animovanie neohybných figúrok dokonca prerástla do momentu, kedy boli tvorcovia nútení natočiť celovečerný film o bizarnom mestečku. Rurálne prostredie dvoch vrchov, jednej farmy, jedného domčeku a policajnej búdky v údolí medzi oboma domami predstavuje centrálne miesto činu pitoreskných dobrodružstiev plastikových hračiek.
Reprezentanti Divokého západu a agrikultúrnych hračkárskych miniatúr žijú spolu, bok po boku, v podivnej harmónii častokrát vyúsťujúcej do chaosu. Tvorcovia permanentne kombinujú postavičky s predmetmi nekorešpondujúcich proporčných tvarov, čo znamená, že kôň si suší hrivu skutočným fénom, či umýva neexistujúce zuby gigantickou kefkou. Používaním skutočných predmetov v príbehoch sa docieľuje simulácia detskej hry, nakoľko detskú fantáziu disproporcie neblokujú, práve naopak ju akcelerujú.
Preto Panika v mestečku pôsobí na prvý pohľad surreálne, dokonca až ako nonsensovo. Autori sa oprostili od zábran konvencií paralyzujúcich imagináciu a formou imitácie detskej hry skonštruovali autentické príbehy založené na surrealistickej technike – prúd vedomia. Psychický automatizmus, séria voľných asociácií, sa často spája práve s detskou hrou. Príbeh začína jednoduchou zápletkou, kedy indián a kovboj zabudli kúpiť koňovi darček k narodeninám. Postupne sa začne nabaľovať jedna podivná situácia za druhou vedúca k deštrukcii domu, mysterióznym krádežiam múrov, cestou do stredu zeme a neskôr i do podmorského kráľovstva.
Naratívna línia sa rozvíja princípom snežnej gule, teda postupným nabaľovaným udalostí a spontánnych asociácií vedúcich k premene prvotnej vyváženosti na infantilný vír chaos. Oslobodenie z okov konvencií a poddanie mysle do područia nekontrolovateľnému fantazírovaniu vedie k naratívnemu nihilizmu. Väčšia časť komediálneho efektu stojí práve na tomto princípe, podobne ako u Gilliamových animovaných vsuviek známych zo seriálu Lietajúci cirkus Montyho Pythona. Na podobnej platforme funguje aj americký seriál South Park, kedy sa tvorcovia môžu prostredníctvom detí vyjadrovať k aktuálnym udalostiam.
Prostredníctvom nevinnosti, naivnosti a v podstate neskazenému a neskorumpovanému pohľadu detí na rôzne udalosti formujú svoje reflexie takmer vždy za bizarných a do nebavolajúcich okolností. Americkým ekvivalentom belgického seriálu Panika v mestečku je kreslený seriál Aqua Teen Hunger Force v hlavných úlohách s mentálne zaostalou mäsovou guľou, pokryteckým mliečnym šejkom a geneticky modifikovanými hranolčekmi so superschopnosťami. Áno, je to presne tak podivné, ako to znie. Lenže, kde Aqua Teen Hunger Force ťaží z americkej popkultúry a referenciami na staršie televízne, či filmové diela a ich kánon, Panika v mestečku sa spolieha iba na rýdzosť a neopracovanosť (nerešpektovanie zákonov fabulácie) detskej imaginácie.
Panika v mestečku nemusí vyhovovať všetkým divákom. Animovaný experiment improvizovaného rozprávania ale predstavuje fenomén, ktorý v kinematografii chýba. Po velikánoch animovaného surrealizmu ako Jan Švankmajer, či bratia Quaysovci zostal v kinematografii prázdny priestor. Aspoň dočasne sa ho podarilo zaplniť dielom Patara a Aubiera.
P.S.: Jednotlivé epizódy tu.
