Pardon, nezastihli sme vás
Rozpad jednej obyčajnej rodiny

O tom, že finančná kríza v roku 2008 silne zasiahla aj bežných ľudí, sa vo filmoch, teda najmä tých komerčne najznámejších, veľmi nerozpráva. Táto 100-minútová snímka sonduje problémy rodiny Turnerovcov v neobyčajne náročnej situácii tak realisticky, ako to len ide. Režisér Ken Loach vytvoril sociálnu drámu, s ktorou sa dá ľahko stotožniť.

Príbeh začína, keď otec rodiny Ricky (Kris Hitchen) nastupuje na dráhu živnostníka v kuriérskej spoločnosti, aby mali ako rodina viac peňazí a mohli si dovoliť vlastný byt. Jeho (akoženie)zamestnávateľ Maloney (Ross Brewster) mu sľubuje vyššie zárobky, samostatnosť a veľa práce – až 14 hodín denne, 6 dní v týždni. Aby si mohol zaobstarať kuriérsku dodávku, musí Ricky predať auto svojej ženy Abbie (Debbie Honeywood). Tá sa živí ako opatrovateľka a kvôli novovzniknutým problémom s dopravou deti Turnerovcov, Seb (Rhys Stone) a Lisa Jane (Katie Proctor) strácajú rodičov.

Zápletku rozhýbe práve to, že sa rodičia nemajú čas venovať svojim deťom, nadanej a inteligentnej Lisa Jane a nemenej talentovanému staršiemu Sebastianovi, ktorý sa dostáva do problémov kvôli partii a záľube v graffiti. Abbie a Ricky nechcú zlyhať vo výchove svojich detí, no sú otrokmi okolností. Dve hlavné úlohy, matka a otec, majú kontrastne postavené charaktery. Na jednej strane milujúci ale postupne vznetlivý Ricky, čo neskôr vo filme rezultuje vo vyostrenom konflikte so Sebom. Na druhej strane Abbie pri svojej dobrosrdečnej povahe ani v najnevhodnejších chvíľach nedokáže povedať svojim pacientom nie. Nenávidí hádky a postupný rozklad rodinných vzťahov sa jej citeľne dotýka.

Herecké výkony detí nepatrili medzi najpodarenejšie. Zatiaľ čo Katie Proctor vo filme až tak veľa nevidieť, no vo vyvrcholení práve jej výkon pôsobí najuveriteľnejšie, Rhys Stone nestvárnil rolu dospievajúceho pubertiaka práve najautentickejšie. Okrem agresívnych scén mi to prišlo tak, že ho režisér tlačil do toho, aby pôsobil ako neustále urazený „dajte mi pokoj“ typ, čo nevyzeralo (v kontraste s chvíľami, keď emočne vybuchol), príliš autenticky. Ale možno to bol proste taký flegmatický cholerik.

Najmenej využitý potenciál mala však jednoznačne postava šéfa v práci. Prirovnal by som jeho osobnosť k učiteľovi z filmu Whiplash (J.K Simmons). Neustále rozpráva o tom, že je najväčšie hovädo pod slnkom a ako to je vlastne úžasné, že ubližuje svojim „zamestnancom“ a snaží sa z nich vyšťaviť 100%. Pretože mu nejde o ich životy, ale len o to, aby balík prišiel na miesto včas. Keby to, aký to bol zlý človek, dokázal scenárista Paul Laverty ešte viac ukázať na plátne, pomohlo by to gradácii napätia alebo upútaniu diváka. Bohužiaľ to neprišlo a musíme sa uspokojiť s niekoľkými scénami, v ktorých slovne napáda Rickyho alebo ďalších zamestnancov.

Občasný jemný humor dokáže vyčariť úsmev na perách, no vo filme ho naozaj nie je veľa. Oveľa viac sa v ňom „fuckuje“ a hreší, čo tiež pridáva dialógom rodiny z nižšej strednej triedy na autentickosti. Za vypichnutie určite stojí hádka Rickyho s klientom o (ne)úspechoch Manchestru United, jeho milovaného klubu.

Kamera, ktorú si na starosť zobral Robbie Ryan, je po väčšinu filmu statická. Zábery sú vystavané veľmi prirodzene a vo zväčša zamračenej Británii pridávajú dráme na vážnosti. Snímku si niektorí môžu vysvetliť ako obraz vykorisťovania zamestnancov „na faktúru“, alebo aj ako kritiku situácie, v ktorej sa mnohé rodiny po kríze v roku 2008 mnohí ocitli. Pre mňa zostáva hlavnou myšlienkou, ako situácie ohýbajú charaktery ľudí v rodine a aké ťažké je udržať padajúci domček z karát pokope. A keď už nič iné, aspoň zistíte, že kuriéri vykonávajú malú potrebu do PET fľašiek.

Ak sa bavíme o vyvrcholení, pravdepodobne prichádza v bode, keď na seba dcéra Lisa Jane berie vinu za konflikt otca so synom. Pre mňa to bol jednoznačne najsilnejší moment filmu a ak bola nejaká scéna, pri ktorej dostali emócie najväčšiu ranu, tak práve táto. Autentický rozhovor za stolom, kde sa nerieši ani ako zachrániť vesmír, ani ako sa vrátiť v čase a obrátiť osud planéty, ale jednoducho čisté ľudské problémy, s ktorými sa môžeme stretávať všetci. Napriek tomu si myslím, že tento film by mohol byť s výraznejšou výstavbou deja ešte lepší a zaujímavejší pre diváka. Takto zostáva skutočne kvalitnou drámou z prostredia britskej rodiny, ktorá je skôr dynamickým opisom ako pútavým rozprávaním.

---