Paríž

Originálny názov: Paris

Žáner: romantická dráma
Minutáž: 130 minút
Krajina pôvodu: Francúzsko
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Cédric Klapisch
Scenár: Cédric Klapisch
Kamera: Christophe Beaucame
Hudba: Robert Burke, Loïc Dury
Hrajú: Juliette Binoche, Romain Duris, Albert Dupontel, Karin Viard

„Ježiško priletí od Eiffelovky.“

Impotencia, nech to znie akokoľvek divne, zavše dáva niečomu vzniknúť. Človek si len nerád pripúšťa, že už nemôže, a stále sa pokúša. Keď sa o niečo pokúšame, už to vlastne robíme. A každé konanie prináša výsledok, následok, dôsledok. Bohužiaľ, väčšinou iný, ako sme (napriek svojej neschopnosti) zamýšľali.

Ak Cédric Klapisch zamýšľal natočiť ódu na Paríž, na lásku, na život, niet mu čo vyčítať. Zrejme to tak cítil a potreboval sa vyspovedať celému svetu (resp. medzinárodnému filmovému publiku). Možno mu vyčítať, že vo výsledku jeho snímka pôsobí asi tak aktuálne ako černošský bluesman vo vilovej štvrti na okraji Moskvy. Vážne: komu je určený tento 130-minútový odťažitý reklamný spot? Pociťuje vari hlavné mesto Francúzska úbytok turistického záujmu? Nie je už jednou z najatraktívnejších destinácií starého kontinentu? (A čo ak naozaj nie?)

Zatiaľ však ostanem pri premise, že zámery režiséra a producentov boli úplne nezištné. (Akoby dnes niečo také ešte šlo, pravda.) V tom prípade film stále funguje. Atmosféra je príjemná, tempo pozvoľné, príbeh nenásilne preskakuje z hrdinu na hrdinu (v snahe zachytiť mnohotvárnosť prostredia a jeho obyvateľov). Okrem hlavnej postavy, bývalého tanečníka Pierra (Romain Duris), ktorý sa zmieruje s vážnym ochorením srdca, zvyšné charaktery zápasia nanajvýš s núdzou citovou. V deji sa síce mihnú aj prisťahovalci (z Kamerunu či odkiaľ, ono je to aj tak jedno) či zlatučká naturalizovaná Arabka, ale ich príbehy majú iba ilustrovať režisérovu tézu o Paríži ako o ľudskom kotli, kde var nastáva pri znesiteľnej a dokonca príjemnej teplote (môj odhad: cca. 25 ºC).

Oddychové a únikové filmy by nemali diváka iritovať. Som si takmer istý, že Paríž môže ponúknuť príjemný degustačný zážitok. Napokon, pekných báb je dostatok (šak sme vo Francúzsku). Výberu kraľuje najmä Julliete Binoche (Pierreova sestra Élise), obklopená plejádou mladých zajačikov (Sorbonne vs. haute couture). Chlapi sa takisto snažia, čiže herecká interakcia je nielen vysoko uveriteľná, ale aj páčivá.

Na to všetko sme však pri francúzskom a európskom filme vôbec dávno zvyknutí. Už menej na fakt, že postavy, ktorých predstavitelia si navzájom sadnú, k sebe takmer nepasujú. Kontakty ľudí s najrozličnejším zázemím a z najrôznejších vrstiev tvorcovia podávajú síce nadľahčene: to ich ešte nerobí uveriteľnejšími. Jasné, kdejaký lúzer z mäsovýroby si aspoň raz do roka zatrtká s modelkou od Diora. Samozrejme, plavčíkovi z kamerunských slumov VŽDY stojí za to prekonať Stredozemné more v deravom člne, aby si overil, že parížska scenéria je krajšia ako pohľadnica z tej istej scenérie. „Textovka“ (SMS) s citátom Baudelaira je vynikajúcim spôsobom, ako môže vysokoškolský profesor nadviazať kontakt so svojou študentkou.

A možno nie. Silnie vo mne pocit, že Baudelaire by bol viac zaujatý iným využitím SMS. Pamätáte sa ešte na (prevažne) prisťahovalecké nepokoje vo Francúzsku (a v parížskych predmestiach), spojené s vypaľovaním áut a budov a stretmi s políciou? Najmasovejšie násilnosti od študentských rebélií v roku 1968? Nepokoje, efektívne organizované vďaka promptnému rozosielaniu textových správ? Kuriózne, fascinujúce či nie, v každom prípade fakt.

Fakt, ktorý odhaľuje základnú impotenciu snímky, resp. jej tvorcov. Cédric Klapisch (nazvaný distribútorom „mág európskeho filmu“) a jeho tím preukazujú neschopnosť nielen vyrovnať sa, ale aj ako akokoľvek reflektovať realitu súčasného Francúzska, ukázať, čím žije dnešný Paríž, s akými problémami sa musia vyrovnávať jeho obyvatelia. Práve naopak: utekajú a zatvárajú oči pred všetkým závažným, ozajstným, a v prvom rade, úprimným. Ich sen sa takmer nevzťahuje na život človeka, nuž ťažko pomôže človeku milovať život. Čo mali v úmysle.