Persona non grata
Spomínanie na detstvo a konfrontácia minulosti

Persona non grata mi svojou hlavnou myšlienkou, ale do značnej miery i prevedením, pripomenula nedávne All My Friends Hate Me (r. 2021). V onom britskom meisterstücku, rovnako ako v tunajšej dánskej snímke, šlo o stret hlavnej postavy s minulosťou a ľuďmi, ktorých z nej poznala a ku ktorým sa dlhý čas nevracala. Kým to prvé to hralo na hutnú psychologickú analýzu, projekt z Jutského polostrova ostáva s ambíciami pri zemi a divákovi doručuje dobre realizovanú rodinnú drámu s feel-good vyznením.

Laura (v súčasnosti známa ako Irina) sa po dlhých rokoch odlúčenia vracia do rodného domu na vidiek, kde sa jej brat chystá ženiť. Už návrat je pre ňu náročný – neznášala svoje detstvo, prostredie, kde vyrastala a nechápe, ako tam niekto môže byť šťastný. Veď aj svoju literárnu prvotinu napísala na motívy, podľa jej slov, nešťastného dospievania.

Veci sa zhoršia, keď Irina zistí, že jej brat si berie dievča, ktoré ju v škole šikanovalo. V konfrontácii so všetkým, čo Irina bytostne neznáša, jej aspoň môže byť oporou frajer Benjamin, takisto spisovateľ, ktorý ju príde počas svadobnej prípravy podporiť.

Je ale všetko ozaj tak strašné, ako si to pamätá? A je samotná Irina bez chyby? Má cenu riešiť ešte minulosť a ak áno, ako?

Otázky sú položené a zodpovedané v briskných ani nie 90tich minútach, čo slúži filmu ku cti. Nič sa nenaťahuje a dianie tak nestačí nudiť. Druhým pozitívom je hlavná herečka s tvárou Rosalinde Mynster. Tá podáva dobrý výkon ako otravný a nesympatický „moderný“ človek, ktorý musí byť nevyhnutne vegánom, žiť v otvorenom vzťahu, poúčať každého o hrozbách klimatických zmien a pokiaľ ide o ženu, mať i účes na krátko. Sledujúci z nej gúľa očami a má chuť na ňu vyliať ľadovú vodu, nech sa z toho pozérstva preberie – čo bol zrejme i zámer režírujúcej Lisy Jespersen, ktorá spolu so Sarou Isabellou Jønsson Vedde napísala aj scenár. Rovnako zdatne herečka zvláda ostatné stránky charakteru, kedy vidíme, prečo sa štylizuje do takej fazóny.

Scenár treba pochváliť aj za buď uhýbanie klišé, alebo jeho umné spracovanie.

Film tak sám o sebe nemá do očí bijúce neduhy, no ani sa o mnohé nepokúša – ide o ďalšiu z myriady snímok, kde sa stretnú dva diametrálne odlišné svety a protagonista je nútený tvárou v tvár minulosti prehodnotiť súčasnosť. Tu sa dostaví akurát drobná pridaná hodnota vo vyššie spomenutej ignorancii určitých žánrových trópov. Nič viac, nič menej. Ako také vôbec nie zlé, keďže potenciál bol, myslím si, poctivo vyžmýkaný. Na druhú stranu onen potenciál nebol práve svetoborný.

Skoro-romantická dánska dráma Persona non grata väčšinu poteší a nikoho neurazí, avšak nikto z nej nebude od nadšenia skákať ako žaba, ani mať chuť to vidieť viackrát. Adekvátne ako semi-pohodový kúsok na voľnú chvíľu – o samote, vo dvojici, i v partii.