Žáner:hudobný, tanečný
Minutáž: 100 minút
Krajina: Nemecko, Francúzsko, USA
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Wim Wenders
Scenár: Wim Wenders
Kamera: Hélène Louvart
Hudba: Thom
Hrajú: Regina Advento, Malou Airaudo, Ruth Amarante, Pina Bausch, Rainer Behr, Andrey Berezin, Damiano Ottavio Bigi, Bénédicte Billet a ďalší
„Tancuj, tancuj, lebo inak sme stratení!“ Tak znejú slová fenomenálnej tanečníčky a choreografky Piny Bausch, ktoré sú zároveň podtitulom prvého európskeho hraného 3D filmu. Pina si spomedzi štyroch 3D filmov, ktoré boli premietané počas štvrtého dňa prestížneho festivalu Berlinale, nepochybne získala najväčší počet fanúšikov. Dokonalé emotívne choreografie Piny Bausch v kombinácii s réžiou Wima Wendersa robia z dokumentu ojedinelý filmový zážitok.
Dvojica umelcov plánovala spoločný film dvadsať rokov, ale Wenders s touto myšlienkou pohol až v roku 2007, v období príchodu novej digitálnej techniky 3D. Tým, že sa zameral na tretí rozmer, nám umožnil preniknúť k tancu o niečo bližšie. Keď však bolo na začiatku leta 2009 všetko pripravené na nakrúcanie, Pina Bausch 30. júna zomrela na rakovinu. Ale Wenders sa filmu nevzdal. Namiesto toho sa rozhodol vytvoriť spomienku, nie takú, pri ktorej by divákom tiekli prúdom slzy, ale takú, ktorá bude oslavou tanca, plnou emócií a energie. Zaradil do filmu 3D zábery z predstavení Le sacre du printemps, Kontakthof, Café Muller a Vollmond, ktoré sa hrali v rozpätí rokov 1975 až 2008, pričom niektoré z nich Wenders preniesol do ulíc. Môžeme vidieť nielen pútavé tanečné choreografie, ale aj osobné výpovede tanečníkov Piny Bausch, ich postoje a zážitky s touto nezvyčajnou osobou. Zaujímavá je veta z výpovede jedného z nich: „Pina videla všetko. Dokonca aj so zavretými očami.“
V tanci Piny Bausch má každý pohyb tela svoj význam- dokonca aj mimika tváre. Je natoľko zladený s hudbou, že budete mať pocit, akoby sálala zo samotných tanečníkov. S každým tónom prichádza nový, precítenejší pohyb. Aj v choreografiách, kde je väčší počet postáv, má každá z nich svoje opodstatnenie a zapadá do symfónie tanca, hoci si ľudské oko nemusí nepatrný pohyb všimnúť na prvý pohľad. Každý tanec má svoj príbeh- z jedného vyžaruje strach, z iného šťastie či pobúrenie. Dôraz sa kladie aj na farebnosť, kompozíciu a samozrejme na priestor. Tanečný príbeh odohrávajúci sa na začiatku filmu, ktorý v ňom tvorí pomerne veľkú časť, zachytáva rozdielny svet mužov a žien. Autorka využíva aj symbol- červené šaty, ktoré predstavujú akúsi obeť. Ženy si ich medzi sebou vymieňajú a vždy jedna z nich vystúpi z kruhu, priblíži sa k mužovi, vzápätí sa však vystrašene rozbehne späť a prenecháva neľahkú úlohu ďalšej. Nakoniec si žena, ktorá sa rozhodla obetovať, zdrvene oblieka červené šaty a stáva sa obeťou muža. Zo scény cítiť napätie a strach žien z opačného pohlavia.
Tým, že sa mnohé choreografie odohrávajú v exteriéri, si ich môžeme jednoduchšie preniesť do bežných životných situácií, akou je napríklad hádka, neschopnosť viac dôverovať človeku, ktorého sme milovali, či úplná strata akejkoľvek nádeje. Tanec odohrávajúci sa na plavárni, v továrni či uprostred premávky v nás vyvolá nezvyčajné pocity už len z toho dôvodu, že nejde o pohľad, na ktorý by sme boli zvyknutí. Pina nám prostredníctvom svojej práce dokazuje, že pre dosiahnutie toho správneho pocitu sa pri výbere výrazových prvkov netreba obmedzovať. Využiť môžeme skutočne všetko, závisí to len a len na našej fantázii. Môže sa to zdať absurdné, ale nenahraditeľným prvkom sú často najmenšie detaily, Pina ich dokonca považovala za najdôležitejšie. V niektorých choreografiách využila hru svetla a tieňa a zrazu nás tým prinútila sústrediť sa na dva elementy na scéne.
Pina Bausch sa začala venovať štúdiu tanca už v pätnástich rokoch . Ako choreografka debutovala dielom Fragment. Jej choreografie boli sledom emocionálnych obrazov, v ktorých sa zaoberala spomienkami, podvedomými túžbami, otázkami identity a hlavne zložitosti vzájomného porozumenia medzi mužom a ženou. Dokázala tancom vyjadriť nielen pocity, ale napríklad ročné obdobia- tento tanec sa vo filme objavuje viackrát, no najvýrečnejšie pôsobí v závere filmu, v podaní všetkých jej tanečníkov. Pina svojim spôsobom hľadala hranice ľudských možností, ľudskej komunikácie. Spolupracovala s najprogresívnejšími choreografmi, tanečníkmi i divadelníkmi po celom svete. V sedemdesiatych rokoch založila divadelno- tanečný súbor, ktorý sa zapísal do histórie ako Wuppertal Tanztheater. Pre Pinu boli veľmi dôležité elementy- voda, piesok, pôda, kamene či skaly, cez ktoré museli niekedy tanečníci aj preliezť. Filmový režisér Pedro Almodóvar ju v roku 2002 obsadil vo filme Hovor s ňou, ktorý sa tiež dá chápať ako pocta tejto výnimočnej umelkyni.
Hoci ide prevažne o záznam tanečných choreografií, o zdôraznenie ich pôsobivosti sa postaral jeden z najvýznamnejších režisérov súčasnosti Wim Wenders, ktorý sa preslávil filmami ako sú Nebo nad Berlínom(1987) či Million dollar hotel(2000), na ktorom spolupracoval so skupinou U2. Podieľal sa tiež na dokumente Neviditeľní(2007). Filmovú 3D technológiu využíval umelecky a s citom, pričom na dosiahnutie tretieho rozmeru často využíval perspektívne zábery. Tiež umiestňoval predmety a postavy zároveň do popredia aj do pozadia, rovnako kvôli zvýrazneniu dojmu priestorovosti. Z iného hľadiska vplyv režiséra nie je výrazný, pretože dal obrovský priestor samotnej Pine- jej choreografiám, tanečníkom, nápadom, myšlienkam či kostýmom. Je tiež poprepájaný so staršími zábermi Piny pri práci.
Nielen nové poňatie 3D technológie povýšilo tento film nad ostatné dokumenty. Neodmysliteľnou súčasťou je pôsobivá hudba Thoma Hanreicha, ale i Juna Myiakeho. Takmer celým filmom nás sprevádza jednoduchá, ale výnimočne rytmická skladba Lillies of the Valley, na ktorú si po pozretí filmu bude mať chuť zatancovať aj ten najväčší pohybový antitalent. Dokument spoľahlivo priblíži Pinu aj divákom, ktorí o nej nikdy predtým nepočuli. Dokonale ju vystihuje, tanečníci dokonca interpretujú jej citáty a povahové črty, pričom každý z nich je zaujatý jej výnimočnosťou svojským spôsobom.
Nemusíte byť veľkým nadšencom tanca, aby ste si zamilovali tento film. „Kde končia slová, začína tanec. Tanec je len ďalším jazykom, ktorý sa môžete naučiť.“ Aj to je jeden z pohľadov Piny Bausch na tanec. Týmto noblesným filmom tanec prestáva byť len tancom, stáva sa akousi tajnou rečou tela, ktorú si každý dešifruje po svojom. Je ako báseň- niekedy ju možno nepochopíte, ale vyvolá vo vás určitý pocit.
