Pivnica
Ak ste nešli na Pátranie, môžete aj na toto. Je to už dabované

Lenka pôjde na párty. Má 16 a chce ísť, vypýta sa od rodičov, lebo aj keď poza školu s kamenkou Betou popíja víno, ešte má v sebe toľko slušnosti, aby sa vypýtala. Matka nesúhlasí, zrejme aj kvôli Bete, nevidí na nej – po správnosti – nič dobré. Lena zažmurká na otca, prešedivelého rockera Milana, a ten nevidí problém. „Ty nikdy v ničom nevidíš problém“, vyfľochne mama Táňa, no Lenočka dosiahla svoje. Pôjde na párty, vrátiť sa má o polnoci. Nevráti sa o polnoci, ani na druhý deň.

Kritický okamih premeškajú aj jej rodičia. Zahrabávajú sa v kríze vlastného vzťahu a na dcérku im v danej chvíli nezvýši čas. Už v prvej scéne po štylizovanom úvode, kde v rozmazaných a spomalených záberoch ktosi na komsi pácha násilie, sa navzájom prehlušujú: Táňa si v kuchyni púšťa Velvet Underground, Milan v súkromnom štúdiu v suteréne vypaľuje efekty na gitare. (Táto pivnica vo zvyšku filmu nemá miesto.)

Milan s kamarátmi hráva v podnikoch, Táňa mu takýto život už nechce tolerovať, lebo je spojený so záletníctvom. Po koncerte ho načape s milenkou v hoteli, v priebehu hádky nemajú čas dvíhať dcére telefón. A potom už nevolá, lebo jej tehlička ostáva vyblikovať stratená kdesi v tráve. Na to, čo sa stalo, hľadajú rodičia odpoveď po zvyšok filmu.

Najskôr štandardne, pýtajú sa kamarátov, známych, po pár dňoch vstupuje do deja polícia, švihácky poručík na motorke v podaní Milana Ondríka, ktorý sa akoby inšpiroval hollywodskymi tvrdými chlapmi. Žiaľ, jeho postava nemá iný rozmer. Rodičia na pokraji rozchodu mu viaceré skutočnosti zamlčiavajú, nechcú, aby sa hrabal v ich špine, ako povie Táňa. Poručík je celkom schopný, príde na nezrovnalosti v ich príbehu, aj na podozrivé skutočnosti v príbehu Lenkiných kamarátov, ktorí ju na párty odviezli a mali ju z nej priviezť naspäť.

Z hľadiska napätia scenár trochu zbytočne prezrádza, že kamaráti Paťo a ten druhý naozaj niečo taja, lebo potom už veľké odhalenie neúčinkuje s takou naliehavosťou. V závere má Paťova postava viac priestoru. Dalyb (Dalibor Štofan) tu ukazuje, že sa vie nielen tváriť odcudzene a nadávať, ale vie aj hrať. Slovenskí herci všeobecne vo filme tešia, ústredný pár už tak nefunguje, hlavne Milan (Jean-Marc Barr).

Barrov slovenský dabing nevyšiel a samotný Jean-Marc sa akoby so svojou hairmetalovou verziou nevedel veľmi stotožniť. Pritom na jeho postave dosť záleží, lebo je v klasickom poňatí najakčnejšia, prechádza zásadnou morálnou premenou. V celom filme sa nachádza asi jeden moment, keď režisér využíva Barrovu expresívnu tvár. Jeho partnerka, režisérova manželka Oľga Simonovová, má v príbehu niekoľko vypätých emocionálnych scén. Uveriť sa jej dajú, srdce netrhajú. Aj v jej prípade niekedy dabing zvláštne „filtruje“ postavu.

Neviem, či slovenskí producenti dúfali, že scenáru Richarda Pupalu dodá iskru dotyk režiséra. Inak povedané, nepoznám dôvod prečo angažovali práve Igora Vološina. Patrí k mladšej až strednej generácii ruských filmárov (ročník 1974) a žiadny jeho predchádzajúci film som nevidel. Vo festivalovom okruhu filmy Nirvana, Ja alebo Beduín neprepadli, ale ani nerezonovali.

Po vysoko štylizovanom úvode (spomínané rozmazané zábery) sa zvyšok filmového rozprávania vyhýba postupom, ktoré by na seba zvlášť upozorňovali. Samotný úvod pôsobí sľubne. Dojem z neho zráža zakrátko sekvencia (obrazne) škrípajúcich hudobných strihov medzi Prúdmi (Zvoňte zvonky) a hip-hopom. Rozdiely medzi postavami boli už predtým signalizované verbálne, dalo sa tomu vyhnúť alebo použiť menej prefláknuté hudby.

V závese za angažovaním Dalyba ostáva účinkovanie Fobia Kida, prítomného v pozadí ako mc-ho na osudovej párty. Zase primárne v hudobnom pláne, keď sa v krátkom slede vystrieda viacero jeho znepokojujúcich textov (produkciu pochopia aj v zahraničí).

Filmov o únosoch/zmiznutiach maloletých bolo v poslednom období viac, takže Pivnici nestačí „slušná“ úroveň, aby sa z nich obzvlášť vynímala. Ani násilie neprekračuje štandardy, čo prezrádza už zvolené vekové odporúčanie. Aj ten odkaz na fritzlovskú pivnicu je trochu pochybný, lebo pivničná kobka sa tu vlastne používa v závere na odhalenie pôvodného zla. Iste, s prispením „netradičných“ metód (s očividnou inšpiráciou vo Villeneuvových Unesených).

---