Plynové lampy

Originálny názov: Gaslight

Žáner: krimi
Minutáž: 114 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 1944
Prístupnosť: MP 15

Réžia: George Cukor
Scenár: Patrick Hamilton (predloha), John Van Druten, Walter Reisch, John L. Balderston
Kamera: Joseph Ruttenberg
Hudba: Bronislau Kaper
Hrajú: Charles Boyer, Ingrid Bergman, Joseph Cotten, Angela Lansbury

Anglický dramatik Patrick Hamilton sa preslávil predovšetkým dvoma hrami: Povraz z roku 1929, ktorý o necelé dve desaťročia, hádam, ešte viac preslávil Alfred Hitchcock, a Plynové lampy, príbehom o sile slov a manipulácii. Tá mala premiéru v roku 1938 a do šiestich rokov sa dočkala aj dvoch filmových verzií. Tou známejšou je bezpochyby druhá, americká v réžii Georga Cukora s Ingrid Bergman v hlavnej úlohe.

Plynové lampy sú príbehom o mladej žene, Paule, ktorá sa (nechcene) dostáva do područia svojho manžela. Paula v mladosti zažíva traumu, keď sa stáva svedkom vraždy svojej tety – prekvapí vraha a ten tak v dome nestihne nájsť to, pre čo si v skutočnosti prišiel (ako inak, šperky). Paula odchádza do Talianska, kde sa snaží zabudnúť. Tam však spoznáva svojho vyvoleného, Gregoryho, a ten ju presvedčí, aby išli bývať do Londýna, do domu, ktorý ona zdedila po tete.

Paula sa však so svojím zážitkom z detstva nevie vyrovnať. Je neustále nervózna, roztržitá, navyše (zrejme) začína mať halucinácie – počuje kroky a buchot, vidí stišovať sa plameň plynových lámp. Paula akoby strácala kontakt s reálnym svetom a žila v nejakom inom. Uzatvára sa do seba a ešte viac podlieha svojmu stavu. Stáva sa z nej psychopat.

Ako teda vidno, zápletka nie je komplikovaná, o to viac sa však do popredia dostáva Paulin duševný stav a s ňou Ingrid Bergman. A tá si film úplne ukradla. Skvelo zachytila prerod Pauly z krásnej, nežnej, zaľúbenej mladej ženy na psychicky narušenú osobu, ktorá stráca vieru vo vlastný rozum a úplne podlieha tomu, čo hovoria ostatní. Ingrid Bergman nepracuje s teatrálnymi gestami, ale mimikou a predovšetkým očami. Práve prostredníctvom nich, cez prázdny pohľad niekam vyjadruje tú hrôzu, ktorá sa v nej nachádza, to vnútorné pnutie a rozrušenie.

No vráťme sa ešte k príbehu: to, že zápletka je relatívne jednoduchá, ešte neznamená, že celý scenár stojí za deravý groš. Práve naopak. Podstatou filmu je, že sa (my, diváci) dostávame do podobnej situácie, v akej je Paula – skutočne nevieme, kde je pravda. Spolu s Paulou pochybujeme o našich zmysloch a rozmýšľame, či to, čo vidíme, nie je len výplod našej (teda Paulinej) fantázie.

Film síce dáva náznaky, vďaka ktorým do istej miery vieme predpovedať rozuzlenie, no aj tie sú nakoniec anulované. Tieto náznaky sa nakoniec prerastú v celý systém a my sa dozvedáme pravdu. No tak sa iba zdá, pretože prichádza moment, ktorý mätie definitívne a celú túto pravdu opäť spochybňuje. A znova sme tam, kde sme boli, znova nevieme, či sa všetko neodohráva len v Paulinej hlave. No tentokrát už nie sú žiadne náznaky, tentokrát skutočne nevieme.

A práve v tomto koncepte je sila Plynových lámp: divák vie presne toľko, ako aj hlavná postava – teda dokopy nič. Spolu s Paulou tak naplno prežíva všetky jej vnútorné hrôzy. Tvorcom filmu sa tak podarila náročná úloha nielen zobraziť vnútorné prežívanie Pauly, ale taktiež preniesť jej pocity aj na divákov. Vďaka tomu tento film nezostarol ani po vyše šesťdesiatich rokoch.