Pod elektrickými oblakmi
Meditácia o zániku

Alexej German ml. predkladá apokalyptickú víziu sveta na pokraji tretej svetovej vojny, spôsobenej (dá sa tušiť) ekologickou a ekonomickou krízou a revizionistickým ruským imperializmom.

Film je delený do prológu a siedmich kapitol, pričom sa nepridržiava chronológie. Súčasnosťou je rok 2017 (čo je za rohom), ale dostávame sa aj k epizódam z 90. rokov (okolo rozpadu Sovietskeho zväzu), pretože, ako pochopíte dosť skoro, jedným z hlavných znakov snímky je prepájanie otvorenej minulosti a možnej budúcnosti.

German si berie veľa z neskoršieho Tarkovského (Stalker, Obeť), všadeprítomné povedomie o skaze zobrazuje cez skupinky, ktoré sa snažia venovať svoju pozornosť zmysluplným veciam, čo ich bavia alebo zaujímajú, a okolitú katastrofu akceptujú, ale „neriešia“, lebo už nemajú možnosti, ako jej zabrániť.

V jednotlivých kapitolách sa stretneme s rôznymi vrstvami ruskej spoločnosti – Noví Rusi (aj tí gadžovskí, aj tí uvedomelejší), intelektuáli a umelci, „stredná trieda“ aj „asociáli“. Symbolom úpadku sa stáva nedokončený mrakodrap, kritizovaný avantgardistami aj tradicionalistami, zívajúci zo šedivej pláne, obrusovanej neprestajným vetrom, zahalenej do smogu. Budovu dal postaviť veľkopodnikateľ, ktorý vo filme vystupuje prakticky len cez spomienky iných postáv: po jeho smrti prichádzajú deti – oblomovský Daňa (Viktor Bugakov) a životaschopnejšia Saša (Viktoria Korotkova) – vysporiadať majetok.

Všetci očakávajú, že pozostalosť rozpredajú a vrátia sa do zahraničia, kde vychodili školy, ale dcéra sa v jednom momente zatne a odhodlá sa pokračovať v otcovom ultimátne zbytočnom diele. Dokonca poriada aj umeleckú výstavu, aké trápne. V najlepšej tradícii ruskej literatúry a iných šuflíkov kultúry Germanov film možno (a podľa mňa treba) vnímať ako príspevok k žánru sebaspytovania: kde sa to dojebalo? Kedy? Ako? Kto? Aj ja? Ako som mohol? No tak, veď som len človek.

Dandyovský architekt mrakodrapu Peter (Louis Franck) sa snaží nohatému exempláru putinovskej mládeže vysvetliť niektoré z množstva oficiálnych dezinterpretácií sovietskej epochy. Nie veľmi úspešne, ale predstavujem si, že sex bol o to lepší. A ešte o to, že architekt je ak už nie ženatý, tak viazaný.

Povaľačovi z narkomanskej „komunity“ unesú dcéru a žiadajú za ňu výkupné. Samozrejme, že peniaze nemá, tak to vzdáva vopred. Iba jeden z nich sa vyberie na dohodnuté miesto. Keďže je sám, banda aziatských mafiánov ho stručne zlikviduje, ale dievča sa mohlo aspoň cez okno auta dozvedieť, že niekomu na nej záleží a chce jej pomôcť.

V Rusku plnom imigrantov a zášte voči nim, špeciálne šikmookým, German sleduje aj Kirgiza Karima (Karim Pakačakov), ktorý prišiel o prácu, keď jeho stavbu zrušili. (Nie som si istý, ale môže to byť onen nedokončený mrakodrap.) Pokúša sa vrátiť domov a objavuje najhoršie dôsledky marazmu. V scéne ako z coenovského Farga sa zobudí na zasneženej stepi (prikrytý igelitom neďaleko od prebiehajúcej vraždy (ďalší maniak vysadený na osamelé ženy). Kirgizovi sa v holoručnom súboji podarí zabiť maniaka, ale doráňanej žene už nevie pomôcť inak, ako držať ju za ruku, keď umiera.

German medituje a filozofuje, ukazuje chladne krásne obrazy krajiny. Nevedno, či si netrúfa hľadať východiská alebo ich už považuje za nedosiahnuteľné. Jedine Sašina tvrdohlavosť predstavuje niečo ako pozitívny zvrat, humor treba v tomto pomalom, sivom filme hľadať ako ihlu v kope sena. Asi najväčšie percento zážitku zaobstaráva kamera Serhija Michalčuka a Jevgenija Privina (ocenená Strieborným medveďom na Berlinale). Inak môžem Pod elektrickými oblakmi odporučiť len divákom, ktorým nevadia ubíjajúce cezdvojhodinové ilustrácie úpadku civilizácie.

---