Poďme kradnúť kone
Zmyselná severská dráma pre fajnšmekrov

Po smrti manželky hľadá Trond (Stellan Skarsgard) samotu a pokoj v lone divokej nórskej prírody. Namiesto melancholického stereotypu ho však dobieha minulosť, aby mu pripomenula drámu leta, ktoré navždy zmenilo jeho život. Poďme kradnúť kone režiséra a scenáristu Hansa Pettera Molanda, adaptácia rovnomennej knihy nórskeho spisovateľa Pera Pettersona, je smutno-krásnym návodom pre dospelých, ako uchopiť zodpovednosť voči druhým a vyrovnať sa so situáciami, ktoré obracajú naše životy do tragických štatistík.

Hrdina príbehu Trond sa po 40 rokoch strávených vo Švédsku vracia do osamelej chatrče na nórsky vidiek, kde pokojne reflektuje a prijíma kolobeh divokej prírody a medituje nad prežitými rokmi. Jeho samotárske rituály preruší nečakaný hosť – šedovlasý sused Lars (Bjørn Floberg). Trond v ňom spoznáva chlapca z detstva, ktorého udalosti obom zmenili život zásadným spôsobom. Jeho vyrovnaný systém zvykov a pragmatickosť bytia sú z večera do rána vystavené vytesneným spomienkam na posledné leto svojho detstva, ktoré strávil s otcom (Tobias Santelmann).

Trondova retrospektívna nostalgia za idylickým dospievaním s intenzívnym dotykom prírody v chate pri rieke sa strieda s trpkou príchuťou tragédie, ktorá spustila lavínu nezmazateľných a fatálnych zmien. Vo svojich spomienkach si otca vybavuje ako mladého charizmatického muža s jasnými cieľmi a pevnými názormi. Ich vzájomný rešpekt, tolerancia slobody a úprimná ľahkosť bytia v každodenných činnostiach spojených s jednoduchosťou prežitia banálnych okamihov je ukážkou silného rodičovského puta. S otcom sa sprchujú v daždi, pripravujú guľatiny z pokácaných stromov na riečnu cestu do Švédska – ich vzťah je ukážkou dokonalej úprimnosti.

Ísť kradnúť kone je imaginárna zlodejina, ktorú Trond pravidelne podniká s kamarátom Jonom. V skutočnosti žiadne kone nekradnú. V jeden deň sa však niečo zmení, Jon je iný. Až neskôr sa Trond dozvie, že dôvodom bola nestrážená chvíľa, kedy jeden z jeho bratov – dvojičiek pri hre s nabitou puškou zastrelí druhého. Počas pohrebu a pri komunitných prácach Trond spoznáva Jonovu očarujúcu matku (Danica Curcic), ktorá sa stane stredobodom jeho chlapčenských fantázií netušiac, že rovnaké fantázie jeho otec mení každé leto v realitu. Spočiatku si nevšíma letmé citlivé dotyky či pohľady, až kým neodhalí otcovu zradu sprevádzanú ďalšou tragédiou.

Napriek všetkým okolnostiam, ktoré naberú pre Tronda neželaný trpký smer, hlavný hrdina nášho príbehu neotvára dvere dlhodobej ľútosti, nerezignuje na život, zostáva hlboko ovplyvnený otcovým vzorom aj vo svojich neskorších osobných tragédiách. Po smrti svojej manželky, ktorú sám zavinil autonehodou, sa neutápa v pocite viny, cíti len stratu, prázdne miesto. Táto vnútorná sila a schopnosť čeliť bolesti je darom jeho otca, vďaka ktorému sa naučil síce premýšľať o strašných veciach, ktoré konáme a spôsobujeme iným, avšak neupínať sa na ne a vlastniť ich.

Hoci tento mimoriadne zmyselný príbeh šetrí slovami a mrhá tichom, jeho spracovanie, výrazná kamera, strih a zvukové efekty v spojení s hudbou prebúdzajú v divákovi fyzicky každý zmysel a intenzívne pocitové pôžitky. Každý dramatický okamih prichádza s citlivou a pôsobivou vizuálnou premenou prírodnej scény očami kameramana Rasmusa Videbaeka, ktorá je umocnená prirodzenými zvukmi prírody a pôsobivou hudbou Klausa Kaaeho. Táto kombinácia spôsobuje doslova vnútornú emočnú lavínu.

Poďme kradnúť kone nie je film pre nedočkavých, ktorí preferujú kvetnaté dialógy a rýchly presun k podstate. Vo svojej zdanlivo zdĺhavej pomalosti je priamy, intenzívny a prekvapivo priamočiary. Sami sa rozhodnete, ako veľmi sa ním necháte zasiahnuť.

---