Posledné večery na Zemi (2018). © Film Europe SK
Väčšina tržieb z kín však pochádza práve z prvého víkendu, pretože tento film má od romantického blokbasteru asi tak ďaleko ako má Čína od prehnitej liberálnej demokracie. Ide o avantgardné trápenie básnika a všeumelca Gana Biho, ktorý práve (4. 6.) oslavuje tridsiatku a pre ktorého je to druhý celovečerný film po debute Kaili Blues z roku 2015.
Gan Bi pochádza z mesta Kchaj-li na juhovýchode Číny, veľkého asi ako Bratislava. Oba jeho filmy sa tam aspoň sčasti odohrávajú, prvý je po ňom priamo pomenovaný, v tomto sa hrdina Luo Hongwu do mesta vracia na pohreb svojho otca.
Viac než skutočnu lokáciu Kchaj-li z pohľadu režiséra predstavuje poloskutočné miesto poloskutočných, skreslených a deformovaných spomienok hlavného hrdinu, ktoré krúžia okolo stratenej milenky Wan Qiwen a mŕtveho priateľa prezývaného „Kocúr“.
Rozprávanie a dávkovanie informácií je fragmentárne, minulosť a súčasnosť sa takmer nerozlíšiteľne prelínajú, podobne postavy, keďže dve herečky predstavujú dva na pohľad rôzne charaktery. Ústredný hudobný motív sa cyklicky opakuje, podobne motívy točiaceho sa domu, pištole, hľadania východu alebo neprítomnej matky.
Inšpirácia Tarkovským je zjavná. Tak ako ruský solitér, aj čínsky debutant abstrahuje žánrové formy až do tej miery, že jeho snímka obsahuje isté stopy, prvky žánrových konvencií, ale využíva ich ako symboly vo vlastnej hlboko individuálnej schéme, kde na ich pôvodnom zmysle, použití už nezáleží.
Osudová milenka, samotársky mlčanlivý detektív, tajomstvo, vraždy a zvláštne smrteľné nehody, zbrane, figúrky z podsvetia, kasína, bordely, ešte aj cigarety sú všetko rekvizity z noirových filmov spolu s nočným časom a hojným dažďom. Zábery plynú a striedajú sa pomaly, hlavná postava rozpráva hlavne vo voiceoveri a ani z toho nevyplýva ktovieaká orientácia v jeho myšlienkach či deji.
Biho detektív sa iba viac zaplieta do vonkajších tajomstiev a vnútorného monológu, postupne nie je vôbec jasné, po čom alebo po kom vlastne pátra a pre mňa osobne sa zahmlievajú aj vzťahy medzi postavami, pretože ženu, ktorú som si vysvetlil ako zosobnenie matky hrdinu, stránky o filme uvádzajú ako matku Kocúra. Nielen atmosféra je snová a surrealistická; ľudia lietajú, domy sa točia. Špeciálne efekty pritom režisér ohrdol. Let sleduje z pohľadu postavy a otáčanie domu zastupuje krúžiaca kamera.
Bezmála 140-minútové predstavenie si teda žiada maximálne sústredenie a ani tak nie je zaručené, že naratívnej rovine je možné porozumieť bez chýbajúcich detailov či súvislostí. Pozornosť nestačí, pomohlo by možno ešte tak opakované sledovanie.
Autor navyše delí svoj film na dve formálne a technicky rozdielne časti. Záverečnú hodinu natočil ako jeden súvislý záber bez strihu v 3D. S titulkovým vyčlenením sa dá vnímať aj ako film vo filme. Pokiaľ divák alebo diváčka sleduje 2D verziu, nedostáva sa teda ani k úplnému režisérovmu zámeru.
To je aj môj prípad. Vzhľadom na komplikovaný pohyb vykonávaný kamerou v tomto hodinovom zábere by priestorové vnímanie vizuálu mohlo podstatne zmeniť filmový zážitok. Akým spôsobom, za daných okolností neviem posúdiť.
Niektorých divákov to môže frustrovať a nebudú ochotní dopozerať Posledné večery na Zemi do konca. A to ešte majú šťastie, že im nie je film servírovaný ako ideálna párová romantika na silvestrovskú noc.
Z môjho pohľadu si Gan Bi určite zaslúži ocenenie za technicky nesmierne náročnú realizáciu hodinového neprerušovaného záberu v 3D, za nekompromisnú umeleckú víziu podporovanú často fantastickými zábermi, pri ktorých sa estéti a cinefili môžu rozplývať v opakovaných orgazmoch. Je až neskutočné, že v týchto časoch je ešte niekto schopný vytvoriť celovečerný film „iba“ ako osobné spojenie estetických kvalít pohyblivého obrazu a zvuku, bez zreteľa na príbeh, posolstvo, cieľové skupiny či návratnosť vložených investícií.
Rovnako neskutočné ako spomienky a dialógy jeho hrdinov a hrdiniek, ako topografia rodného (alebo akéhokoľvek) mesta v jeho interpretácii, ako jeho farby, zvuky a, áno, vône. Film Posledné večery na Zemi je exotický nie preto, že bol natočený a vyrobený v Číne, ale preto, že obhajuje v debate o kinematografii takmer zaniknutú, marginálnu pozíciu, že by mohla byť najmä umením. A až potom všetkým ostatným.
