Žáner: dráma
Minutáž: 15 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2011
Réžia: Martin Snopek, Ivana Laučíková
Scenár: Patrik Pašš ml., Martin Snopek
Kamera: Juraj Chlpík
Hudba: Jakub Ursíny
Hrajú: Ivan Martinka, Michal Rovňák, Vít Bednárik, Vlado Zboroň, Zuzana Polonská, Peter Skala, Joanna Kožuch, Ľudmila Demeterová a ďalší
Ťaživý a pochmúrny. Taký je Posledný autobus, posledná nádej lesných zvierat na útek pred poľovníckou sezónou. Námet na film napísal Martin Snopek, ktorý sa inšpiroval vlastným zážitkom, keď nedopatrením vystúpil na nesprávnej zastávke a celé kilometre v nečase kráčal temnejúcim lesom, aby sa dostal domov. Nespútaná a neohľaduplná jeseň je dokonalou kulisou pre film, ktorý je priam presiaknutý strachom o holý život. A veru, ešte dlho po projekcii zanecháva v človeku tieseň, smútok a silný nepokoj.
Za takúto hustú atmosféru Posledný autobus vďačí do veľkej miery zvolenej technike nakrúcania. Film je totiž napoly hraný, napoly animovaný – presnejšie, vytvorený technikou pixilácie, ktorou rád tvoril aj Ján Švankmajer. Pri nakrúcaní sa herci (zväčša animátori) pohybovali spomalene a fotoaparát ich snímal v pravidelných sekvenciách. Vo výsledku je pohyb neprirodzene trhavý, pre niekoho možno aj strašidelný. Snímka je odtrhnutá od našej každodennej reality, a tak naplno vynikne pôsobivá symbolika príbehu.
Zaujímavé je, že vo filme sa takmer nehovorí. O to výpovednejšie sú gestá, držanie tela a podmanivá hudba Jakuba Ursínyho. Väčšina tvárí zostala skrytá pod nepohyblivými maskami zvierat, ktoré nás predurčujú k stereotypnej charakterizácii postáv. Snímka sa zaoberá tým, akí sme naozaj vo vnútri a ako sa zachováme v existenciálnej situácii. A tak, keď príde na lámanie chleba, velikánsky medveď nemá vlastný názor a na obranu slabších sa postaví územčistý zajac.
Zvieratá utekajú pred represiou a nespravodlivým režimom, ktorý stelesňujú dvaja neotesaní záhorácki poľovníci v podaní hercov alternatívneho divadla Skrat – Víta Bednárika a Vlada Zboroňa. Utekajú, dúfajme, k lepšej budúcnosti a čestným pomerom, pretože nemajú guráž a prostriedky na to, aby sa postavili svojim utlačiteľom. A tak si idú, meravo a ľahostajne, tváriac sa nezúčastnene. Predobraz tejto témy bez problémov nájdeme v dejinách ktoréhokoľvek národa, možno sa s tým stretávame i denne v práci alebo v škole. Preto sa nás film tak osobne dotýka. A to aj napriek tomu, že má iba pätnásť minút.
Na škodu je iba trochu ťažkopádne nastrihaný začiatok, ktorý pre diváka bez predchádzajúcej vedomosti o premise filmu pôsobí chaoticky. Bez ohľadu na to sa režisérom Martinovi Snopekovi a Ivane Laučíkovej podarilo nakrútiť film, ktorý môžete vidieť nespočetne veľakrát a vždy ponúkne nové myšlienky a interpretácie. Dôkazom toho môže byť i hlavná cena, ktorú si Poslednú autobus odniesol z festivalu vo švédskom Tampere. Vďaka nej sa snímka automaticky zaradila do výberu na Oscara. Ide o historicky prvú slovenskú nomináciu v kategórii krátkych filmov.
