Posledný vagón
Cesta k dospelosti je vzdelaná myseľ

Žijeme v krajine, kde vzdelanie nie je výhodou bohatých, skôr dostupná povinnosť pre všetkých. Hlavná postava mexickej coming of age story Posledný Vagón – Ikal (Kaarlo Issac) však vyrastá v prostredí, kde sú aj základné vedomosti privilégiom, preto ako desaťročný stále nedokáže čítať ani písať.

V otázke gramotnosti na tom nie sú lepšie ani jeho rodičia, ktorí taktiež okúsili nespravodlivosť vládnuceho systému ich krajiny. Rodina protagonistu je už roky nútená cestovať z miesta na miesto kvôli práci a preto vďačne privítajú možnosť zabývať sa v nemenovanej dedinke na dlhšiu dobu. Tu začíname sledovať Ikalovu cestu životom, ktorú odštartuje obetavá učiteľka Georgina (Adriana Barraza).

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako vyzerá vyučovanie vo vyradenom vlakovom vagóne na mexickom vidieku? Aj napriek svojím špecifikám, vo svojej podstate prebieha rovnako ako u nás. Za všetkým sa skrýva učiteľské odhodlanie odovzdávať svoje vedomosti novým generáciám.

Titul od režiséra Ernesta Contrerasa do detailov sleduje prerod hlavnej postavy z negramotného a tak trochu neskrotného chlapca na vzdelaného muža. Ako však získané vedomosti využije? Bude sa jeho budúcnosť niesť v stopách už generácie zaužívaných vzorcov, alebo Ikal postaví základy pre lepší život budúcich pokolení jeho rodiny? Divák vo filme jednoznačne na túto otázku dostane odpoveď. A práve to je hlavný problém filmovej adaptácie knihy Posledný vagón.

Predtým ako sa budem viac venovať citeľnej dejovej predvídateľnosti, by som rada upriamila pozornosť na svetlé stránky tohto filmu. Aj napriek veľmi prívetivej atmosfére snímky určenej všetkým vekovým kategóriám sa autori rozhodli neopomenúť kritiku skorumpovaného systému s dôrazom na nefungujúce školstvo v Mexiku. Kritický aspekt sa im podarilo neinvazívne pretkať do vlákien milého, priam nevinného príbehu o Kailovom detstve.

Už na prvý pohľad je jasné, že Contreras nenatočil rodinný film pre Disney. Žiadna rozprávka o dokonalom živote sa nekoná, filmár sa nebojí konfrontovať oči detského diváka so všetkým, čo život prináša. Nejde sa len o kritiku školstva, téma smrti, neúspechu či veľkej krivdy je v Poslednom vagóne niekoľkokrát prítomná, no dávkovaná rozumne a s citom. Mexický titul dostupný na streamovacej platforme Netflix vytvára balans smiechu a sĺz, životných zostupov a pádov. Vyvážiť opozitné póly emočného spektra do jedného kompaktného diela je čistá alchýmia, ktorú režisér zjavne ovláda.

Kameraman Juan Pablo Ramírez nachádza skrytú poéziu v obrazoch mexickej pusty a stará sa tak o pôsobivý vizuál snímky. S formálnym hľadiskom naozaj žiadny problém nemám, práve naopak. Film, žiaľ, pochoval značnú časť svojho potenciálu pravdepodobne už vo fáze scenáristických príprav. Taká škoda! Zaujímavý dejový koncept z neopozeraného prostredia využíva až príliš opozerané príbehové klišé. Predvídateľný nie je len záver, ale v podstate celý sled udalostí od samého začiatku.

Najhoršie na tom je, že Contreras spoločne s autorkou predlohy Ángeles Doñate a scenáristom Javierom Peñalosaom diváka pripravujú na veľkolepý dejový zvrat prostredníctvom flashforward scén, no 90 minút nič neprichádza. Epickejší nádych mi pre dobro filmu naozaj chýba. Dokonca aj neherec, ktorý stvárnil Ikala – Kaarlo Isaac zvláda svoju úlohu na výbornú, škoda len, že mu scenáristi do úst vkladajú tak neautentické repliky.

Nemôžem však povedať, že by ste po pozretí Posledného vagónu boli vyslovene sklamaní. Príbehová kostra má určite niečo do seba a Ikalov osud obmäk í nejedného diváka. Ak ste zvedaví ako sa darí kinematografii (či školstvu) v Mexiku, Netflix aktuálne ponúka odpoveď. Minimálne sa vám podarí váš filmový repertoár osviežiť po všetkých tých drámach zo stredoškolského prostredia niečím novým.