Žáner: dráma
Minutáž: 115 minút
Krajina: Mexiko | Francúzsko | Holandsko | Nemecko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Carlos Reygadas
Scenár: Carlos Reygadas
Kamera: Alexis Zabe
Hrajú: Adolfo Jiménez Castro, Nathalia Acevedo, Willebaldo Torres a ďalší
Latinské názvy sa dávajú dvom druhom filmov. Ak nepatríte k fanúšikom aspoň jedného z nich, vyhnete sa filmu aj tomuto textu. Ostáva okresané publikum: „klubáči“ a „hororáči“. Post Tenebras Lux nie je horor. Seruste, hľadači artu vo filme a tešte sa. Bude to žúžo.
Carlos Reygadas vyhral v minuloročnom Cannes cenu za réžiu. Podľa jedného komentátora porota sa dodnes rehoce. Treba uznať, že ich rozhodnutie bolo kontroverzné. Určite sa na najprestížnejšom svetovom festivale našli snímky, ktoré by Reygadasovi mohli konkurovať profesionálnosťou, suverenitou, experimentálnosťou alebo víziou. Už ťažšie by ste hľadali film väčšmi uzavretý do seba, menej ústretový voči divákovi a celkovo takto čudesný.
Najčastejšie sa ako referenčné body objavujú Malickov Strom života a Tarkovského Zrkadlo. Ako v nich, aj v Post Tenebras Lux je málo deja, veľa autobiografických motívov a takzvaných enigmatických obrazov (samostatných výtvarne pôsobivých záberov, ktoré sa priam pýtajú do videoklipu). V jadre stojí štvorčlenná mexická rodina, zložená kompletne z nehercov. Dve batoľatá, Rut a Eleazara, predstavujú Reygadasove vlastné deti. Manželia Juan (Adolfo Jiménez Castro) a Natalia (Nathalia Acevedos) s nimi žijú v ultramodernom dome obklopenom prírodou a chudobou. Natalia je nádherná a milujúca žena, Juan ako správny buržuj trpí závislosťou na internetovom porne a sadistickými sklonmi, ktoré si vybíja na psoch. Logicky to v ich manželstve trochu škrípe.
Povedal som síce, že film nie je horor, ale spôsob snímania vytvára znekľudňujúcu atmosféru, tieseň. Reygadas použil anachronický formát 4:3 a rozostrel okraje záberu. V mnohých scénach očakávate, že sa stane niečo otrasné. Napríklad hneď v úvode, keď malá Rut pobehuje po pasienkoch niekde v okolí domu, obklopená statkom a svorkou strážno-bojových psov, všetko dvakrát väčších ako ona. Stmieva sa, blíži sa búrka a Rút volá na mamu. Inokedy sa Juanova rodina zúčastní miestnej slávnosti. Chlapi sa popijú, začínajú riešiť rasové rozdiely a Natalia radšej odvádza deti domov. Raz sme na stretnutí anonymných alkoholikov, kde sa Don Juan zoznámi s chlapíkom s prezývkou Siente („Sedem“, Willebaldo Torres), ex-alkoholikom a narkomanom, ktorý opustil rodinu. Inokedy sa dívame na vysokánske padajúce stromy. Padajúce stromy by už mohli filmárov omrzieť aspoň tak ako mňa. Siente dostáva zakázku zrezať impozantné avokádo. Stojac pod avokádom, zákazník mu vysvetľuje, že zrezaním stromu chce naštvať sestru, ktorá ho chce dostať, ale on už na tú sprostú mrchu má prichystanú pušku.
Niektoré sekvencie sú pravdepodobne záznamom snov. Dvakrát sa v Juanovom dome v noci motká fosforeskujúca postava rohatého diabla s táškou náčinia, čo je možno odkaz na Sienteho. Lebo ten u anonymných alkoholikov spomína, že u Juana kládol káble, len tie najkvalitnejšie. Neskôr položí aj Juana, tiež kvalitne. Takisto dvakrát sa ocitáme na dorasteneckom zápase v rugby v anglofónnom prostredí, čo niektorí interpretujú ako odkaz na režisérovo vlastné dospievanie, keď si odkrúcal zopár rokov v anglickej internátnej škole. Inú súvislosť so zvyškom filmu tieto scény nemajú. V ďalšej „odbočke“ Juan s Nataliou navštevujú akési francúzske swingerské kúpele. Rovnica artového filmu by nebola úplná bez netradičného sexu. Prirátajte si k tomu zopár idylických obrazov rodinky na pláži a časové skoky (Rut s Eleazarom sa zjavujú v troch vekových verziách). Aspoň jednu intelektuálnu konverzáciu (o Tolstom a konkurenčných ruských spisovateľoch) a žiadnu nediegetickú hudbu.
Nie som schopný rozhodnúť, či režisérova psychohygiena stojí za divácku námahu a obťažovanie. Ak nad niečím dlho rozmýšľam a nenachádzam jasné riešenie, stáva sa to súčasťou môjho života. Problém už neodíde, treba ho prijať, pohltiť. Nechať mozog a zvyšok tela obrásť ho, ako keď sa brečtan obopína okolo pevného materiálu a postupne ho rozrušuje. Neviem, čo viac sa dá s Post Tenebras Lux robiť. Ešte tak vysmiať a rýchlo zabudnúť. Alebo podrobne, seriózne analyzovať, na čo tu už nie je priestor.
