Postihnutí muzikou
Láska k hudbe prekoná každú prekážku

O kapele The Tap Tap ste už možno počuli. Partiu hudobníkov z Českej republiky spája to, že majú hendikep a že sú v jednej kapele. Niektorí sú talentovaní speváci, iní vedia robiť hudobný sprievod. Niekoľko útržkov z ich fungovania aj zo súkromia zachytil režisér Radovan Síbrt v dokumente Postihnutí muzikou.

Partia z Jedličkovho ústavu vzbudzuje záujem aj obdiv, niektorí nad ňou možno pokrútia hlavou. Spievajú o tom, ako sa im žije s ich zdravotnými problémami, o tom, že život im niekedy nadeľuje radosti, inokedy starosti a niekedy pobavia textami s výbornými pointami a autenticitou. Mnohokrát ide o ich skúsenosti zo života, niekedy spievajú o svojom pohľade na svet, inokedy zasa o nepríjemnom vodičovi autobusu. Síbrt nahliadol za oponu. To, čo ukázal, môže slabšou povahou zamávať.

Dalo by sa povedať, že členovia kapely riešia rovnaké starosti, ako bežní ľudia. Niekedy s láskou, niekedy s bývaním, niekedy s členmi rodiny, niekedy s dopravou. Dokonca majú aj neduhy podobajúce sa tým, s akými sa stretávame v okolí. Občas sa potrebujú opiť, aby zabudli na problémy, občas sa pohádajú na hlúpostiach. Jednoducho, ľudia, akých bežne stretávate. A predsa ich výpoveď o pokazenom dni či drobnom neúspechu zabolí viac, než u našich kamarátov.

Dirigent Šimon, ktorý je v popredí dokumentu, ako jediný z kapely nemá žiadne postihnutie. Má vlastný prístup, ktorým manažuje celý zbor a vedie ho pomerne prísnou rukou. V momente, keď je potrebné zvoľniť tempo, je najlepším kamarátom, zabávačom, netrhá partiu. Keď sa však nedarí a niekto sa fláka, dirigent mu to dá „vyžrať“. Svoju prácu možno vníma ako poslanie, vždy ju však prezentuje rovnako, ako by ju prezentoval aj v prípade akéhokoľvek iného hudobného telesa, ktoré by viedol. Jeden z dôležitých momentov dokumentu je jeho rozhovor v rádiu, v ktorom zastaví moderátorku a vysvetľuje jej, že kapelníci svojim hendikepom netrpia. Na to si dáva obzvlášť pozor a pripomenie to viacerými skutkami. Na pozadí sa zároveň odohráva jedna smutná rodinná udalosť, dirigent však nesmie dať nič najavo, aby nerozrušil členov kapely.

Akýmsi neoficiálnym hovorcom skupiny je Ladislav Angelovič. Okrem hudby nahráva aj veselé glosy, zúčastňuje sa rozhovorov a robí dobré PR, kde sa len dá. V jednom momente sa dokonca pohráva s myšlienkou kandidatúry na hlavu štátu. Máme však možnosť nahliadnuť aj do jeho vzťahu s dievčinou, ktorá je, rovnako ako on, na vozíčku. Scény z ich randenia či hádky spôsobujú divákovi zmiešané pocity, raz sa dívame na milé dvorenie, na džentlmenské gestá, inokedy zase na hádku, z ktorej takmer nič nerozumieme.

Je tu aj Petr, skrytý hudobný talent, ktorý má pravidelné záchvaty. Nimi spôsobuje svojim kolegom problémy, nedá sa s ním spolupracovať a ich intenzita sa stupňuje. Dirigent Šimon tak musí pristúpiť k radikálnemu riešeniu a postaviť ho pred náročnú voľbu.

Film zabodoval na Medzinárodnom filmovom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava. Dokumentu okrem silných výpovedí dominujú aj vulgarizmy, alkohol a čierny humor. Chýba mu však dej, ktorý by sa dal rozumne uchopiť. Keď si už myslíte, že sledujete nejakú dejovú líniu, tá je veľmi rýchlo ukončené. Zopár uchopiteľných bodov do rozumného časového sledu by deju prospelo. Takto je to zaujímavý dokument o zaujímavej kapele, ktorému chýba atribút, ktorý by ho oddelil od klasických televíznych dokumentov. Napriek tejto výhrade je cítiť silnú autorská výpoveď. Síbrt sa s kombináciou záberov pohral a divák ako bonus dostane výborný soundtrack priamo od kapely. Mix emócií je asi najsilnejším znakom filmu, ktorý vás aspoň na chvíľu prinúti zamyslieť sa. Film nájdete napríklad na službe HBO Go.

---