© Memory/Cinema Guild
Potkan hnedý obýva všetky svetadiely okrem Antarktídy. (Aj tam by ste zrejme našli zopár laboratórnych kusov). V tomto zmysle patrí spolu s človekom k najúspešnejším živočíšnym druhom na Zemi. Žije vlastne všade tam, kde človek. Vyvinul sa kdesi v Ázii, odkiaľ sa dostal do Európy asi v 16. storočí. Keď sa Západoeurópania stali v novoveku veľkými cestovateľmi, dopomohli k celosvetovému rozšíreniu nielen vymožeností európskej civilizácie (ehm), ale aj potkanov.
Rattus norvegicus disponuje niekoľkými vlastnosťami, ktoré ho uspôsobujú na život po ľudskom boku. Zožerie takmer všetko – ako človek. Je to nočný živočích a obýva podzemné priestory, ako sú pivnice, kde ľudia zvyknú skladovať jedlo, alebo kanály. Budovaním kanalizačných sietí pod modernými osídleniami sme vlastne vytvorili pre potkany obrovské nové krásne ekotopy. Hrabivé zvieratká schopné budovať niekoľkoposchodové sústavy tunelov si ich rady prispôsobia. A v noci ich rušíme menej, než keby sa aktivizovali primárne cez deň.Ich rozšírenie je aj sprievodným znakom nízkych hygienických štandardov a chudoby. V 18. storočí ich bolo v Európe plnej špiny a biedy toľko, že sa vyvinulo remeslo lapačov potkanov. Chytači si privyrábali aj ich predajom na kŕmenie alebo ich chovali pre čoraz obľúbenejšiu spoločenskú zábavku, pri ktorej sa uzavretý priestor naplnil istým počtom potkanov, hodil sa medzi ne teriér a tipéri v publiku odhadovali, za aký čas pes zabije všetky hlodavce. Chovom mohli vzniknúť rôzne variácie a v roku 1828 sa dostal do laboratória prvý albín. Odvtedy sa ako výskumné zvieratá využívajú dodnes. Laboratórny potkan je možno prvé zviera domestikované pre čisto vedecké účely.
Azda pre ich hierarchizovaný spoločenský život (ako ľudia) si potkany ako modelové zvieratá obľúbili psychológovia. Napríklad John B. Calhoun na farme neďaleko Baltimoru v 60. rokoch uskutočnil sériu pokusov s premnoženými populáciami. Jeho výsledky živili paranoju generácie baby boomerov o preľudnených veľkomestách plných zločinu.
Vo svojom prvom celovečernom dokumente Theo Anthony vskutku zvláštne skúma lokálny vzťah obyvateľov Baltimoru k potkanej populácii, spôsoby, akými sa s ich výskytom vyrovnávalo mesto v priebehu 20. storočia, a ako to súvisí s otázkami chudoby, rasy a segregácie. Dofarbovaný skákavou, nemelodickou elektronikou Dana Deacona a chladným rozprávaním Maureen Jones dokument slobodne prepája historické epochy, komunitné problémy s rozhodnutiami celoštátneho či všeobecného významu, sociálnu štúdiu s virtuálnym prostredím videohry simulujúcej baltimorské prostredie.
Jedna naratívna línia sleduje, ako sa voči potkanom správajú rôzni vybraní obyvatelia mesta. Niekto ich s láskou chová v obývačke, zariaďujúc izbu tak, aby miláčikovia neublížili ani zariadeniu, ani sebe. Iný ich chová tiež, ale iba ako potravu pre svoje hady. Ďalší chlapík ich loví po večeroch v zadných uličkách s arzenálom podomácky upravených zbraní. (Koľko ten už musel vystrašiť dievčatiek a dôchodcov!) Najpodarenejšia dvojica zo všetkých zasa chodí na vytypované miesta potkany… rybáriť. Na háčik nastokneš poriadnu mäsitú návnadu obliatu arašidovým maslom a ideš. Teda hodíš udicu a čakáš.
To nemajú nič lepšie na práci? A čo by mali mať? Nie každý má to šťastie, že po nociach spí uťahaný z džobu a rodinných povinností. Ako Harold Edmond, mestský deratizátor, jediný protagonista, ktorý sa zabíjaním potkanov normálne živí v službách mesta. A ľudia mu za to ďakujú, lebo ľudia, nech sú akokoľvek chudobní či nevzdelaní, väčšinou neradi žijú vedno so „škodlivými“ hlodavcami. „V Baltimore nikdy nebol problém s potkanmi, vždy to bol problém s ľuďmi“, hovorí navzdory očakávaniam Harold, ľudový filozof.
O čo ide? Anthony načrtáva, ako sa mesto vyrovnávalo so zúboženými štvrťami, vlastne getami, po hospodárskej kríze. Ako postupom desaťročí vedci prichádzali na to, že nestačí potkany len hubiť, ale že účinnejšie je zlepšiť životné podmienky obyvateľov. („Potkany nikdy nevyhubíte kompletne – sú príliš chytré“, hovorí Brandy Pyzyna zo SenesTech). Ako napriek všetkým emancipačným a filantropickým snahám sa staré mapy segregácie spred vojny prekrývajú s dnešnými mapami sociálnej stratifikácie takmer dokonale, nech zvolíte ľubovoľný parameter.
Isté pasáže nemajú priamu súvislosť ani s potkanmi, ani rasovými otázkami. Odbočka ku Frances Glessner Lee a jej puntičkársky vypracovaným diorámam (miniatúrnym modelom) miest, kde sa odohrali nevysvetlené úmrtia alebo vraždy, má spoločné so zvyškom len to, že zbierka je uložená takisto v Baltimore. V popise dokumentu nájdete, že je „ovplyvnený filmovým jazykom v ére videa a internetu“, čo sa dá preložiť aj tak, že Anthony má tendenciu hyperlinkovať, nechať sa fascinovať vynárajúcimi sa prepojeniami. Stále sa nájde niečo zaujímavé, objavné alebo aspoň bizarné.
Anthonyho prístup nerobí Potkaní film menej pútavým, informačne nasýteným, ba ani menej zábavným. Iba nejednoznačným a nesústredeným. Potom je tam veľa záberov na potkany. Veľký detail na jedinca snažiaceho sa vyskočiť z kontajnera hneď v prvých sekundách. Odporúčam práve ľuďom, čo potkany pudovo nenávidia. Ako ja.
