Predtým, teraz a potom © 2022 Film Europe
Štátne prevraty a dopad turbulentnej politickej situácie na bežného jednotlivca boli odjakživa výživným zdrojom filmovej tvorby. Z rovnakého súdka čerpá aj indonézske Predtým, teraz a potom. Ústrednou postavou je Nana – mladá žena, ktorá príde po štátnom prevrate v Indonézii o celú rodinu a doterajší život. Ubehnú roky a Nana má nového, zámožného manžela, deti a novú rodinu. Minulosť však ostala nedoriešená. Udalosti a ich následky sa k Nane vracajú ako v podvedomí, tak v realite. Aký vplyv to bude mať na ňu a následne i jej najbližších?
Treba povedať, že režisérka a scenáristka v jednej osobe, Kamila Andini, sa od začiatku vydáva cestou strohosti. Dej sa vyznačuje utajenými skutočnosťami, ktoré sa k divákovi v mnohých prípadoch dostanú iba náznakom. Všetko ostáva buď čiastočne nevyslovené alebo úplne skryté. Až príliš skryté.
Predtým, teraz a potom poráža samé seba vo svojej vlastnej hre. Prikloniť sa k subtílnosti a skrytosti nie je samé o sebe negatívom – ak tvorca vie, ako takýto prístup odtlačiť na plátno. Andini a spol., bohužiaľ, nedávajú divákovi dôvod veriť v ich schopnosti. S pribúdajúcimi minútami je čoraz viac zrejmé, že režisérka buď nevedela, ako svoju metodiku efektívne preniesť do príbehu alebo sa ani nejak extra nesnažila.
Pri „pocitových“ kúskoch, kde nejde ani tak o to, čo sa na obrazovke odohráva ako skôr o to, ako na veci reagujú postavy a aký pocit z celku vyvolá dielo u diváka je zásadná citlivá práca s detailmi. Každé pohnutie brvou, každý zadržaný dych, akákoľvek zmena uhlu kamery, či ostrosti obrazu môžu byť indíciou oznamujúcou gradáciu či vývoj. Mali by nútiť diváka k čo najväčšej pozornosti, aby mu žiadna nedbalá, zdanlivo nedôležitá, zmena neunikla. Ibaže Predtým, teraz a potom žiadne takéto chvíle neobsahuje, resp. ich prezentuje chabo. Určite sa tu nachádzajú pokusy o charakterový vývoj, či posun deja, avšak nič z toho nie je realizované s patričnou kvalitou. V praxi to znamená nezainteresovaného diváka, ktorý odpadáva nudou, pretože sa nedokáže stotožniť so strasťami a osobou protagonistky, ani vedľajších postáv.
Ničomu nepomáha ani aspekt halucinačného realizmu. Živé sny, v ktorých Nanu prenasleduje minulosť vyšumia dostratena. Náboj snovej stránky upadá kvôli jej roztrieštenosti.
Najpozoruhodnejšie tieto sekvencie fungujú v kontexte práce s kamerou, kedy v niektorých výjavoch vidíme splynutie dvoch časovo a lokalitne odlišných scén. Keďže za týmto použitím nestojí súdržný scenár, vyvolávajú tieto obrazové hračky dojem samoúčelnosti.
Dobrá nie je ani hudba. Sláčikové melódie sa príliš opakujú, následkom čoho strácajú svoj význam. Či už je cieľom dramatizácia alebo zasnenosť, hudba nepredáva ani jedno. Herecké výkony sú v poriadku. Hoci ich režisérska ruka nevedie k silnejšiemu výkonu, nikto z obsadenia sa za svoju prácu na tomto projekte nemusí hanbiť.
Predtým, teraz a potom netriumfuje v žiadnom smere. Čo je spočiatku nádejné, ukáže sa v závere byť prázdnym. Čo sa javí sugestívnym, prejaví sa s postupom deja ako samoúčelné. Priemer priemerov, ktorý miestami do ľahkej podpriemernosti zráža všadeprítomná nuda.
