Prípad Kalmus
Vy**banec slovenského národa

Vo filmovom portréte výtvarníka Alexa Mlynárčika, uvedenom koncom roku 2018 pod názvom Inde, sa spomína aj Peter Kalmus ako ten, ktorý naňho vytiahol spoluprácu s komunistickou tajnou políciou.

Hneď nato prišiel do distribúcie Prípad Kalmus, film hľadajúci odpoveď na otázku, prečo tento enfant terrible slovenského výtvarného umenia a politického aktivizmu robí všetko to, čím je dobre známy – protesty, provokácie, intervencie.

Kalmus je cirka o dvadsať rokov mladší než Mlynárčik. Kým pre toho bol určujúcou životnou udalosťou nedokonaný útek cez hranice v 50. rokoch, pre pätnásťročného Kalmusa to bola noc invázie v auguste 68, keď oňho zakopol otec s prenosným rádiom na uchu.

To bolo v Piešťanoch, kde sa Peter narodil a trávil tam leto. Prechádza sa po rodnom dome, behá bosý po meste, natiera sa tamojším bahnom, vzdáva pietu predkom na cintoríne. Inak väčšinu života prežil v Košiciach, kde sa odohráva podstatnejšia časť filmu.

Ak práve nezasahuje v niektorej slovenskej doline, odrezanej od sveta a myslenia, ktorému sa bridí oslavovať predstaviteľov zločineckých režimov, akými boli naše vlády v rokoch 39 – 45 a 48 – 89. (Vzhľadom na odsuny a presuny obyvateľstva na základe Benešových dekrétov by sme medzi nimi ani nemuseli robiť pauzu.) Je jedno, že práve ten váš Jožko to dotiahol na „osobnosť“ národného významu, keď popritom posielal ľudí na smrť.

Aspoň Kalmusovi, vyjebancovi slovenského národa, čo na Tisovu pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome v Bytči hádže bahno. A Biľakovu bustu v Krajnej Bystrej, rusínskej dedine na hraniciach s Poľskom, potrie červenou farbou sťaby krvou. A dopíše: „Sviňa.“

Pasáže z Kalmusových akcií (väčšinou v spolupráci s Lorenzom) predstavujú cenný záznam, lebo nám umožňujú vidieť, ako jednoducho prebiehali priam až slávne kriminálne kauzy, roky rozoberané v televíznom a inom spravodajstve.

Adam Hanuljak so svojím štábom napríklad podrobne zachytáva známy incident, keď sa Kalmus s Lorenzom pokúsili pomaľovať tabuľu komunistického prokurátora Jána Pješčaka vo Veľkom Lipníku. Až na mieste zisťujú, že tabuľa je privysoko. Lorenz si k stene pristaví smetný kôš. No z obecného úradu vybehne statný starosta (ktorý si ich už predtým všimol) a bez rozmýšľania kôš pod Lorenzom podrazí, takže sa aktivista škaredo doudiera.

Vari „najkrajšia“ na celej veci je reakcia starostu a jeho prívržencov počas čakania na policajtov a sanitku, keď si uvedomia, že na mieste sa pohybujú filmári. „Vypni tú kameru, lebo…!“ Vyhrážajú sa inzultáciou kameramanovi, kým sa akože nepodvolí a neotočí (stále bežiacu) kameru k zemi. Aj keby ju vypol, čo vám to pomôže, keď skutok je už natočený?

Podobné vášne vzbudzuje Kalmus u Slovákov pravidelne, keď im siaha na ich majetok a významných predkov. V čom má pred svojimi odporcami jednoznačne navrch, je zmysel pre humor. Dokazuje ho, keď šašovsky vyobliekaný rozdáva v popradskom vlaku cukríky ako samozvaná „Kalmusova hliadka“. Cigáni si vezmú, kotlebovci sa hanbia.

Alebo hneď v úvode, keď obrazne tematizuje to, o čom Mlynárčik vo „svojom“ filme iba hovoril, totiž, že mu robia nekrológ. Kalmus si líha do rakvy a predčíta vlastný epitaf. Smrť je jeho celoživotná téma (čo je väčšinovo tiež dosť nepohodlné). Kalmusovský výsmech skrýva osteň. Myslí si totiž, že na rozdiel od väčšiny z nás nežil zbytočne.

Pokiaľ by šlo o zásluhy a zápis do kolektívnej pamäti, nebudem sa s ním škriepiť. Život predsa nemá iba biologicko-konzumný rozmer, ktorému sa hrdina dokumentu vysmieva či už tvorbou alebo medzi rečou, zmieňujúc svoju neplodnosť. Ide azda aj o hodnoty. O tie zrejme ide aj dedinčanom stavajúcim pomníky. Len tie hodnoty nemajú s Kalmusom spoločné.

Nekompromisné postoje, ktoré celý život presadzuje, zasahujú aj do jeho súkromného života, čo je vlastne jedno, lebo pre Kalmusa je umenie životný štýl. Film zachytáva dôsledky tohto životného štýlu aj úporného pridržiavania sa zavše abstraktných princípov. S Lorenzom sa rozídu v zlom, čo sa Hanuljak snaží zobraziť, ale vysvetlenie sa zamotáva v protichodných výpovediach oboch aktérov.

V inej súkromnej scéne sa možno rozpráva menej, zato výpovednú hodnotu zvyšuje spoločná intímna minulosť postáv. Peter sa konfrontuje so svojou prvou ženou a o ich spolužití v normalizačných 70. rokoch zaznievajú detaily, naznačujúce zúfalstvo a marazmus. Tabletky, divoké večierky, snaha vymazať okolitú bezútešnosť, deklaratívne pokusy o samovraždu.

Exmanželka musí Kalmusovi niektoré excesy pripomínať, lebo on si vraj nepamätá, že by s ňou v náručí preliezal zábradlie vo výške niekoľkých poschodí (s tým, že skočia spolu). Ak nič iné, povšimnutiahodný paradox, že človek, ktorý celý život obnovuje pamäť na excesy národných dejín, stráca spomienky na svoje súkromné výčiny.

Bez ohľadu na neplodnosť, predstaviť si Kalmusa s jeho rigidným individualizmom a obsesívnymi sklonmi ako vzorného otca rodiny nedokážem. A to možno v nejakom pláne prekáža na ňom spoluobčanom ešte viac ako jeho politický aktivizmus, lebo čo tento exot s uhrančivým pohľadom a rozviatymi vlasmi, čo nemá na svete nič a nikoho, o koho by sa staral, od nich chce.

Čiže, aj keby sa jeho názory dali oddeliť od zvyšku jeho osobnosti – akože nedajú – aj tak by ho majorita vnímala ako odľuda, škriepneho, neznášanlivého človeka. To je tak trochu tragický rozmer Kalmusovej osobnosti, pretože film vo viacerých scénach ukazuje, že má rád svojich blízkych. A to aj vo všeobecnejšom význame. Jemu len vadí, akí sme malí a hlúpi a krutí.

My by sme boli radšej, keby nás nechal v našej malosti, hlúposti a krutosti tak. Načo nám to stále vyhadzuje na oči? Nemáme dosť svojho trápenia? Nech si pekne medituje vo svojom bytíku, preplnenom zbytočnosťami ako odpad zo strúhania ceruziek, a dvadsať rokov dennodenne obaľuje kamienky do drôtu za každého slovenského občana zabitého v koncentračnom tábore. Nech si to robí pre nás-za nás trebárs aj tisícpäťsto rokov.

Pokojne. Len keď už potom vylezie na verejnosť, mohol by si aspoň navliecť slušné ponožky.

---