Originálny názov: Extremely Loud & Incredibly Close
Žáner: dráma
Minutáž: 129 minút
Krajina: USA
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Stephen Daldry
Scenár: Eric Roth, Jonathan Safran Foer
Kamera: Chris Menges
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Tom Hanks, Thomas Horn, Sandra Bullock, Zoe Caldwell, Dennis Hearn, Paul Klementowicz, Julian Tepper, Caleb Reynolds, John Goodman a ďalší
11. september 2001 zostane ešte dlho mementom pre celú západnú civilizáciu, pretože zásadným spôsobom ovplyvnil celý svet a jeho dôsledky vnímame aj dnes. A ako každá významnejšia tragédia sa ani teroristický útok na mrakodrapy Svetového obchodného centra v New Yorku nevyhol viacerým filmovým – či už dokumentárnym alebo hraným – spracovaniam, ktoré ho zachytili z rôznych perspektív. Najnovší režijný počin Stephena Daldryho mohol ponúknuť jeden z netradičnejších pohľadov.
Po tom, čo pri páde Dvojičiek deväťročnému Oskarovi Schellovi zomrie otec, objaví v jeho šatníku tajomný kľúč a rozhodne sa zistiť, aký zámok sa ním dá otvoriť. Práve záľuba v rôznych hlavolamoch a expedíciách totiž bola tým, čo medzi otcom a synom vytvorilo silné puto a chlapec verí, že nájdený kľúč by mohol byť poslednou hádankou, ktorú mu otec pred smrťou pripravil. Bohužiaľ spomenutá príbehová kostra slúži len na to, aby sa Oskar mohol počas trvania filmu stretnúť s čo najväčším počtom ľudí, ktorí sa ho snažia utešiť pomocou náboženských rituálov, pohára džúsu, rôznych zvierat a ich fotiek, či jednoducho prostredníctvom obyčajného univerzálneho mudrovania na každú príležitosť.
Príbehovú šeď sa príliš nedarí spestriť ani spoľahlivým hereckým matadorom vo vedľajších úlohách. Oskarových rodičov si zahrali oscarový Tom Hanks a rovnako oscarová Sandra Bullock. Lenže otec zomrie po prvých dvadsiatich minútach a Hanksovi, ktorý sa našťastie aspoň zbavil „langdonovského hára,“ neostáva nič iné len zadávať hlavolamy a napĺňať škatuľku ideálnej hlavy rodiny. No a postava mamy – ktorú jej potomok obviní, že chvíle, ktoré by mala tráviť s ním len prespí a preplače – na tom nie je o nič lepšie. Tvorcovia sa však rozhodli, že sledovať spiacu Sandru Bullock by nemuselo byť až také zaujímavé, takže väčšinu času na plátne, tušíte správne, preplače.
Najvýraznejším problémom je však hlavný hrdina, hoci Thomas Horn hrá presvedčivo. Je však ťažké sympatizovať s Oskarom, ktorý má fóbiu snáď zo všetkého a jeho konštantným prejavom, je krik, plač a rozbíjanie toho, čo je akurát po ruke. Zvlášť keď nedisponuje žiadnou zaujímavou charakterovou črtou, ktorou by to aspoň vyvážil. To, že možno trpí Aspergerovým syndrómom nestačí, koniec-koncov postavy s duševným hendikepom na striebornom plátne diváci milujú pre ich vlastnosti, ale nie hendikep samotný (jeden príklad za všetky: Forrest Gump).
Malé víťazstvo si tak môže pripísať len Max von Sydow, ktorý ako spočiatku záhadný Nájomník srší charizmou a bolesťou z rán osudu súčasne, aj napriek tomu, že po celý čas mlčí. Rovnako tak dobrú prácu odviedol kameraman Chris Menges, ktorý negýčovo využil mestskú scenériu a ku cti mu slúži, že sa neorientuje na najznámejšie newyorské dominanty, ale necháva vyniknúť predovšetkým neznámejšie miesta. Už menej úspešná je hudba Alexandre Desplata. Filmom totiž sprevádza takmer výhradne jeho melancholický klavír, no ten Vás veľmi rýchlo omrzí. Obzvlášť, keď vezmeme do úvahy „nekonečnú“ 130 minútovú stopáž, ktorá vráža filmu definitívny klinec do rakvy.
Ťažko povedať, či je prehnaný sentiment dôsledkom knižnej predlohy Jonathana Safrana Foera (knihu som nečítal), alebo iba scenára Erica Rotha. V každom prípade je však nepríjemným prekvapením, že režisér vynikajúcich Hodín a Predčítača sa zrazu spolieha len na štandardné remeselné kvality a dúfa, že publikum v kinosále bude dojato plakať len preto, že vo filme aspoň raz zaplače snáď každá postava. Ak túto rozťahanú kôpku vykalkulovaných emócií miniete, o nič zásadné neprídete. Jedine, že by ste boli príšerne naivní a neuveriteľne sentimentálni.
