Prízrak v Benátkach
A little party never killed nobody

Ako tretie detektívne dobrodružstvo svetoznámeho Hercula Poirota sa rozhodol režisér a hlavný predstaviteľ v jednom Kenneth Branagh zadaptovať menej známy román Agathy Christie, Hallowe’en Party z roku 1969. Dej filmu veľmi rozumne presunul z tradičného anglického vidieka do históriou dýchajúcich Benátok. V predošlej Smrti na Níle (2022) si režisér divákov podmanil opulentnými scenériami púštneho Egypta, avšak kúzlo afrických reálií nestačilo na dostatočne uspokojivé tržby. Opatrná produkcia tak okresala rozpočet pre tretí diel na polovicu, čo nútilo režiséra so scenáristom celej trilógie Michaelom Greenom prísť s odlišným kreatívnym konceptom.

Reflektujúc u publika čoraz viac stúpajúcu obľubu hororov, spojili detektívny príbeh s vizuálnymi postupmi filmov naháňajúcich hrôzu. Ostré uhly kamery v rozpadavajúcich sa benátskych budovách náramne napomáhajú dokresľovať strašidelnú atmosféru. Samotný dej nás zavedie do povojnových Benátok roku 1947. Hercule Poirot (Kenneth Branagh) sa zhrozený vojnovými zverstvami stiahol úplne do úzadia. Detektívnej činnosti sa už nevenuje a všetok voľný čas trávi čítaním obľúbených kníh či drobným záhradkárstvom. Verný ostal už len svojej obsesii hľadania dokonalého raňajkového vajíčka končiaceho na tvrdo. Z odpočinku ho vytrhne až spriatelená autorka detektívnych románov Ariadne Oliver (Tina Fey), ktorá žiada jeho dokonalú myseľ odhaliť triky podvodného média na duchárskej seanse v rozpadavajúcom sa prekliatom paláci opernej speváčky Roweny Drake (Kelly Reilly). Halloweenska párty s pachuťou vraždy sa môže začať.

Aj napriek polovičnému rozpočtu sa produkcii podarilo získať slušné herecké obsadenie, ktorému okrem tradične bravúrneho Branagha panuje vynikajúca Michelle Yeoh. Jej jasnozrivá pani Reynolds ponúkne najintenzívnejšie hororové momenty filmu – až diváka zamrzí, že nedostala väčší priestor. Branaghov herecký obľúbenec z Belfastu (2021) Jamie Dornan opätovne dokazuje, že sa pre narušené postavy narodil. Ako lekár trpiaci posttraumatickou stresovou poruchou si herecky vystačí so svojim citeľne uboleným pohľadom. Čo sa týka samotného belgického detektíva, Poirotovi sa dostaneme pod kožu o čosi hlbšie ako obvykle. Sužovaný bolesťou zo strát je náhle nútený vyjsť zo svojej frustrovanej ulity a hľadať novú motiváciu napredovať a vyriešiť ďalšiu záhadu. Benátsky prípad mu je v tomto ohľade veľmi nápomocný.

Okrem zladeného castingu sa vydarila aj strašidelná atmosféra, ktorá však markantne prevyšuje detektívny žáner. Nedočkáme sa žiadnych nechutných krvavých scén, predsa len sme na poli prístupného filmu, avšak s nervami divákov sa šikovní tvorcovia stíhajú hrať nepretržite. Starý palác poskytol dokonalé zátišie na naháňanie hrôzy, ktoré využíva netradičná kamera Harisa Zambarloukosa naplno. Upršané počasie dolaďuje hudba Hildura Guðnadóttira.

Skladačková dedukcia v závere divákom znovu pripomenie, že sledujú detektívny prípad. Inak však scenár akoby tentoraz pozabudol mať na zreteli klasické postupy vyšetrovania a naplno sa oddal strašidelnému štýlu. V konečnom dôsledku to vôbec nie je na škodu. Prízrak v Benátkach tak disponuje sviežim závanom v relatívne opozeranom žánri a Kenneth Branagh si zaslúži potlesk divákov. Ako plnokrvný horor síce celkom nefunguje a brilantných detektívnych postrehov je taktiež vo filme pomenej, no ako experimentálny mix dvoch žánrov vyšiel Poirot z Benátok so vztýčenou hlavou.

---