Proti múru

Originálny názov: Gegen die Wand

Žáner: Dráma
Minutáž: 122 minút
Krajina pôvodu: Nemecko
Rok: 2003
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Fatih Akin
Scenár: Fatih Akin
Hudba: Klaus Maeck
Hrajú: Birol Ünel, Sibel Kekilli, Catrin Striebeck, Güven Kirac, Meltem Cumbul, Hermann Lause, Cem Akin

Cahit (Birol Ünel) je pôvodom Turek žijúci v Nemecku. Je to alkoholik a narkoman, ktorý žije zo dňa na deň. „Zomrel“ dávno predtým než sa pokúsil o samovraždu nárazom auta do steny. Ocitá sa v psychiatrickej liečebni, kde spoznáva vydajachtivú Sibel (Sibel Kekilli). Tá si pre zmenu podrezala ruky, pretože jej životné krédo „Ich will leben und ficken“ sa proste nezlučuje so zásadami, podľa ktorých žije tradičná turecká rodina. Po krátkom presviedčaní Cahit napokon súhlasí so svadbou, ktorá má byť len fingovaná. Sibel sa tak vymaní spod vplyvu rodiny a Cahit bude mať aspoň občas upratané. Nie je veľkým prekvapením, že sa medzi nimi postupne začne vytvárať niečo hlbšie…

Podľa počiatočného opisu by to mohla byť rovnako dobre romantická komédia ako dráma. Našťastie je to tá druhá možnosť (možno v americkom remaku to bude to prvé) – alebo lepšie povedané tragikomédia, pričom humor je prítomný hlavne v prvej polovici filmu. Nie sú to žiadne veselé gagy, ale skôr prejav empatie režiséra k postavám, ktoré sa ocitnú v netradičnej situácii (napr. pytačky). Na druhej strane, tragický aspekt neskĺzava do melodramatického gýču, a film zostáva realistický a vecný.

Nemecký film o tureckej komunite s neznámymi hercami od režiséra tureckého pôvodu? Možno si poviete, že to bude riadna nuda a zaujímavejší by už bol aj film z prostredia laponských pašerákov rýb. Získal síce medzinárodné ocenenia, ale práve to môže byť pre istú skupinu divákov dôvodom navyše neísť do kina, často sú vysoko hodnotene práve filmy zachytávajúce najmä ťažké a depresívne stránky života. Omyl, pretože tento film je naozaj dobrý. Zbytočná je aj obava že si Fatih Akin – režisér a scenárista v jednej osobe – bude riešiť svoje komplexy z toho, že je Turek v Nemecku a že jednou z tém filmu bude zlý Západ verzus kultúra imigrantov, ktorý sa navracajú ku koreňom.

V súčasnosti sú celkom v kurze filmy o iných kultúrach resp. kontraste odlišných kultúr. Niektorí na tučných svadbách prišli k celkom tučným šekom. Ale to je skôr pohľad zo strany dopytu (divákov) a nie ponuky (tvorcov). Nie je to skúmanie zvedavého človeka v prostredí, ktoré je síce cudzie, ale práve preto príťažlivé. Je to film človeka, ktorý sa síce narodil v Nemecku, ale zostáva Turkom. Rozoberá témy sociálne, kultúrne, otázku identity v cudzom prostredí, skúma pocity osamelosti a odcudzenia, ale hlavná pozornosť je zameraná na vzťah dvoch hlavných hrdinov.

Film má celkom slušné tempo a predtým spomínaná nuda určite nehrozí. Dokonca by sa dalo povedať, že je divácky príťažlivý. Nejde o žiadne hĺbavé dielo napchaté nezmyselným filozofovaním. Je to jednoduchým spôsobom rozprávaný príbeh dvoch osamelých ľudí v komunite Turkov, ktorá je v cudzom prostredí Nemecka a paradoxne sa práve v tej svojej komunite cítia ako cudzinci, ktorí sa od svojho tureckého pôvodu snažia vedome či nevedome odpútať. (Cahit svoju reč už dávno „vyhodil“). Nedočkáte sa žiadnych experimentov s obrazom, poprehadzovaním časovej postupnosti alebo snových pasáží. Jedinou vecou, ktorá sa z tejto koncepcie vymyká je kapela tureckých hudobníkov v Istanbule.

K najväčším kladom patria rozhodne herecké výkony hlavných predstaviteľov. Sibel Kekelli aj Birol Ünel zahrali svoje postavy skvele a pôsobia úplne prirodzene. Trochu to prekvapuje u Sibel Kekelli, o ktorej zistila nemecká bulvárna tlač, že sa predtým živila ako pornoherečka a toto je jej debut. (Ak sa stane slávna, určite bude o jej predchádzajúcu „tvorbu“ veľký záujem). Fatih Akin sa osvedčil nielen ako scenárista, ale aj ako režisér a svoj príbeh rozpráva sebavedome a s ľahkosťou. Vie čo chce povedať a hovorí to zaujímavo. Celé rozprávanie je navyše podčiarknuté veľmi dobrou hudbou. Príbehu dominuje snaha o maximálnu realitu – prostredia, konania, vzťahov. Niekedy možno surová alebo temná, ale o to živšie a uveriteľnejšie pôsobia postavy a ich osudy.

Výhrady? Dve, a dosť podstatné. Jednou je koniec filmu, ktorý je zbytočne doslovný a popisný. Táto Akinova voľba je sklamaním, v celom príbehu stačilo veci len zľahka naznačiť, a herci to skvele zahrali… Druhou výhradou je občasné konanie hlavných hrdinov bez dostatočnej vnútornej motivácie. Nie je napríklad jasné, prečo Cahitovi na začiatku záleží na Sibel berie si ju za ženu a prečo sa vlastne Sibel pokúsila o samovraždu. Ak už sa rozhodla pre také radikálne riešenie musela zrejme vyčerpať všetky ostatné možnosti. Prečo sa už predtým nepokúsila riešiť svoj problém fingovanou svadbou alebo niečím podobným? Bola to barlička, ktorou si Akin pomohol, aby mohol spojiť dohromady osudy oboch postáv.

Napriek týmto výhradám zostáva Proti múru filmom hodným pozornosti a patrí k tomu najlepšiemu v súčasnej ponuke kín. Bohužiaľ v prostredí Slovenska je zrejme nasadenie takého filmu do distribúcie jazdou proti múru, ale snáď sa to časom zmení.