Žáner: doku-fikcia / komédia
Minutáž: 63 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Róbert Slovák
Scenár: Róbert Slovák, Lenka Slovák Bónová, Viktor Kamenický
Kamera: Viktor Kamenický
Strih: Viktor Kamenický
Hudba: Viliam Lauko
Hrajú: Róbert Slovák, Ludwig Bagin, Lucia Síposová, Sáva Popovič, Peter Graus, Peter „Petko“ Opet, Martin Kittner, Zuzanka Zázračná, Tina Jamrichová a ďalší
V roku 2009 Róbert Slovák začal točiť film s pracovným názvom Fabrika smrti, propagovaný ako prvý slovenský horor. Nebol však taký dobrý producent, ako si myslel, peniaze po pár dňoch nakrúcania došli a nové už nezohnal. Aj keď skúsil všetko od Hollywoodu po Zemplín. Ako človek so zdravým marketérskym rozumom sa rozhodol, že ak nemôže predať svoj úspech, predá svoj neúspech. A tak natočil film o nedokončenom filme, miestami hranú rekonštrukciu, no skôr paródiu na produkciu filmu na Slovensku. Niečo medzi Českým snom a Strateným v La Mancha.
K inšpiračným zdrojom by som pridal aj cimrmanovské a baron-cohenovské mystifikácie. Sám autor na blogu priznáva záľubu v spôsobe, ako Sacha Baron Cohen vyskladal najmä Bruna (2009) z „reálnych scén“: „prepísal som reálne zážitky, tie naozaj zlé vynechal, tie vtipné dopísal. Je to viac komédia ako horor. Alebo taký paradokument. Hraný, keďže sa to celé prakticky nakrútilo nanovo.“
Po premiére na Art Filme sa „paradokument“ dostal aj do obmedzenej distribúcie. Zatiaľ len v Kine Lumière, kde sa Slovák podľa vlastných vyjadrení zúčastňuje na každej projekcii. Stále vychádzam z článkov na blogu. Osobný predaj aj internetové piárko, Róbert si ruky derie, aby záujem nepohasol a snáď sa nakoniec film bude dať vidieť aspoň v sľubovaných kluboch (mimo Bratislavy).
Lebo zo svojho neúspechu vyťažil mladý produkčný talent azda maximum. V 63 minútach sa prebehneme reprezentatívnym výberom ľudí, o ktorých osudových križovatkách nás informujú Nové Časy a Plus Jedny Dni, od herečiek cez spievajúcich kaderníkov po fiktívnych veľkopodnikateľov. Z kastingu, kde herci v štýle krytej kamery kritizujú pomery (Lucia Síposová), sa presúvame na natáčanie. Dočkáme sa aj pár zachovaných scén z myslenej Fabriky smrti a pár dorobených scén navyše (s Rytmusom). Príjemne prekvapuje, že naše celebrity, naše vzory zajtrajška, si dokážu urobiť srandu samy zo seba, aj keď v konečnom dôsledku nejde o žiadnu obeť, lebo z popularity im neubudne, skôr naopak.
Škoda, že sa po kráľovi Zemplína medzitým zľahlo väzenie. Ak by Slovák mohol rekonštruovať scény, aké reálne zažil s Varehom, namiesto archívnych záberov z jeho neobsiahnuteľných podnikateľských aktivít, sranda by nabrala aspoň druhú kozmickú rýchlosť. Niekedy môže zadrhnúť úplne: vtip s telesne postihnutými, ktorí by mali „hrať“ naporcované obete, nebude všetkým rovnako po vôli. Slúži ku cti scenáristovi, režisérovi, producentovi a hlavnej hviezde, že jeho použitím priznáva vlastnú blbosť. Skutočne mal taký nápad pri výrobe pôvodného hororu. Scéna, ktorú nakoniec vidíme, je však čistá fabulácia, ako absurdne by asi vyzeral kasting na trupikov.
Aj horory, aj komédie bežne pracujú s nevkusom, ja z tohto kontroverziu robiť nebudem. V prípade problémov adresujte námietky rovno Slovákovi. Pri jeho osobnom nasadení v prospech filmu vám vari aj odpovie. Mne viacej prekážali stereotypné vtipy z „bratov“ Čechov, prvýkrát využité ešte pred úvodnými titulkami. Podobné hlášky mi prišli trápne aj v Kandidátovi a ľudia v kine sa smiali odušu, takže v tomto (ale v ničom inom) idem proti voxu populi.
Nechcem Róbertovi vôbec sypať soľ do rán, skôr sa odvolávam na jeho preukázaný zmysel pre humor, keď poviem: možno je lepšie, že Fabriku sa nepodarilo spraviť a namiesto jedného z mnohých prvých slovenských hororov vznikol akýsi „paradokument“, niečo oveľa ťažšie uchopiteľné, ale pamätihodnejšie. Buďme úprimní: Zlo, Attonitas ani Spiknutie takmer nikoho neohúrili (v dobrom zmysle). Ak by Fabrika dopadla podobne, všetci zúčastnení by si ju odfajkli v šanonoch a my ostatní by sme prišli o dobrú komédiu o „pojebanej slovenskej kinematografii.“ Asi prvú, kde hlavnú zápornú úlohu nehrá zabrzdený štát, ktorý nám odmieta dať peniaze na našu slávnu kultúru.
Jeden parameter, v ktorom si myslím môžem byť celkom istý, je dĺžka. Dokončený PSH má niečo vyše hodinku, čo by Fabrika pri naplnení cieľov určite presiahla. Ako človeku od reklamy je Slovákovi blízke anekdotické rozprávanie, rýchle pointy, ktoré na väčšej filmovej ploche zakrátko presycujú diváka. Treba neustále nové zvraty, prípadne digresie do čoraz menej dôležitých kuriozít. Tá hodinka sa vyčerpá v stredne rýchlom tempe. Udávajú ho skladby prevažne slovenského pôvodu, vo svojskom výbere, siahajúcom od „potulného gitaristu“ Rudolfa Kora Úlehlu cez Krištofa Veselého, Martina Kittnera po Bezmocnú hŕstku. A ešte Nech Bože dá a 12 sekúnd od Mobyho. Lebo ten stále robí hudbu a dal zadarmo práva na nejaký svoj nový trek. Pri Slovákovom treťom, druhom alebo prvom filme (záleží od uhla pohľadu) si neraz spomeniete na zľudovené „i tak še da, i tak še da.“
