Punk je hned
Zemiaková medaila za autenticitu života na okraji

Žije v rozpadajúcom sa podnájme v rozpadajúcom sa vzťahu s družkou a malým deckom. Ako to dieťa, ani Kvičko si neuvedomuje, že domček má špinavý a zanedbaný, hlavne nech mu domáca dá pokoj. Ani to, že družka s ním žije asi už len zo zotrvačnosti, si veľmi neuvedomuje, veď ona mu už dáva pokoj, nerozpráva sa s ním a vlastne s nikým. Kvičko si ide svoje.

Alkohol, fet, artikly pre zberné suroviny, aby bolo na alkohol a fet, motorka, ožranské vatry s gitarou a pneumatikami. Tam je Kvičko doma, to je jeho svet. Ak by aj z tohto kolotoča chcel vystúpiť, ryl by rypákom zem. A Kvičko je príliš hrdý, príliš impulzívny, priveľmi punk, aby sa spamätával.

Od začiatku to ide iba dolu kopcom. Domáca ich vyhodí, Kvičko rodinu dočasne „ubytuje“ vo vybrakovanej chajde pri železnici, družka ujde, nechá mu dvojročného syna, tak sa s ním premáva po kamarátkach, čo ešte sú ochotné mu pomôcť. Pre večné dlhy pristúpi na dílerov plán vykradnúť zberné suroviny, vymení motorku, ale zapletie sa pritom do zabitia. Hoci v tomto je nevinný, pre fízlov je hlavným podozrivým a s takými ako on sa nemaznajú.

Kvičko robí jedno zlé – a horšie – rozhodnutie za druhým, keby nebol pankáč, napísal by som systematicky. Príkladom buď jeho výmena motorky za auto. Urobí to pre kšeft, do kufra sa dá schovať nielen viac šrotu, ale aj živý kumpán, aby prešli cez rozum podozrievavému správcovi zberne. Kvičko spokojne pokyvuje, chváli sa, aký spravil perfektný díl. No motor dochne, a auto mu nakoniec viac prekáža ako pomáha.

Odmietanie sociálnej reality, prežívanie v akýchsi paralelných štruktúrach je pre hlavného hrdinu typické. Spôsobujú to alkohol a drogy v kombinácii s osobným nastavením. Kwičko, podľa opisu tridsiatnik, sa nezaradí do systému. Nebude hrať vašu ligu. Jeho „sloboda“ je mu viac než všetko iné.

Punk je hned prichádza do kín ako druhý hraný celovečerný slovenský debut v roku 2019 po Ostrým nožom od Tea Kuhna. Juro Šlauka predtým scenáristicky pripravoval dokumenty Mira Rema (Comeback, Vrbovský veter). V jeho režijnej prvotine dokumentaristická autenticita určuje a organizuje všetky ďalšie zložky filmu.

Svet, ktorý poznáme, ale zakrývame si pred ním oči, nanajvýš nás serie, keď sa s charakteristickou hlučnosťou a drsnosťou občas zrazí s naším svetom (napríklad, keď partia s čučom obsadí lavičku v obľúbenom parčíku v strede mesta.) Pajzle na periférii, garáže, opustené hospodárske budovy a fabriky, úkryty pod mostami a nadjazdmi, železničné depá, bezdomovci, narkomani, alkoholici, kripli a asociáli, opustené a utekajúce deti, spodina, špina, smrad.

Hlavného hrdinu Šlauka založil na svojom kamarátovi a nehanbí sa ručnou kamerou Iva Mika (Stanko, Comeback) ukázať alebo nechať zaznieť nič zo šerednosti jeho spôsobu života. Ako ostatní, aj Pavol Kovačovský v hlavnej úlohe je neherec, svoju postavu si odžil a odžíva, nadáva, ako mu v Stupave huba narástla. Juraj Gerža, vo filme invalidný drogový díler s nenapodobiteľnou výslovnosťou, sa nedožil premiéry, zomrel po autonehode. Akoby upozornenie zo skutočného života, aké efemérne sú vyobrazené ľudské existencie.

Za autenticitu a za nepoddajnosť (film vznikal osem rokov) si Juro Šlauka a jeho partia zaslúžia medailu (najlepšie zemiakovú, nech ostaneme v téme). Možno mohlo byť menej záberov na aplikáciu striekačky (pôsobia repetitívne), no hlavnými prekážkami proti tomu, aby Punk je hned zanechal silnejší a trvácnejší dojem, sú jeho dĺžka a scenár.

So 70 minútami sa film ledva dodriapal na hranicu dlhometrážnosti. Môže súťažiť o Slnko v sieti. Keby sa Šlauka chcel punkovo vysrať na ocenenia a kategórie, mal to dať na 69 minút. (Iste, dosiahol by iba to, že po jeho filme, tak ako po jeho hrdinoch, by už ani pes neštekol.)

So skromnou dĺžkou súvisí aj scenáristická otázka. Predpokladám, že Šlauka nepracoval tak, že si sadol na zadok a za pár týždňov/mesiacov dokončil podrobný scenár, aj so všetkými „pičami“ a „kokotmi“ na správnom mieste vo vete, a potom, úzkostlivo sa pridržiavajúc každej repliky a záberu, natočil film.

Určite v tvorivom procese viac priestoru dostala improvizácia, prispôsobovanie dialógov a situácií na kožu hlavným predstaviteľom. Rozvíjajúci sa dej naturalisticky reprodukuje situácie, ktoré sa v živote protagonistov môžu stať alebo sa stali. Aj halucinogénnych vsuviek je poskromne, Kvičko si to, keď je v stave, nanajvýš šinie krajinou na motorke pospiatky.

Potom príbeh doskáče do zlomového bodu a zrazu sa Kvičko aj s autom vrhá do pátosu (pozri plagát), aký vzhľadom na predchádzajúcu doslovnosť filmu veľmi neprislúcha. Akoby namiesto logického dotiahnutia tragédie hlavného hrdinu už nebola vôľa ani možnosti pokračovať, tak to autori sekli symbolickým koncom. Z ktorého Kvičko, feťák, podrazák, zlodej, klamár a príživník, sympatický akurát tak svojou (ktovie kedy) vypracovanou fyzičkou, vychádza ako nejaký mýtický hrdina, zosobnenie punku, lebo punk neumiera.

Náhly záver vytvára škáru pre pochybnosti, že autorom išlo viac o vonkajší efekt, o tie horiace pneumatiky, krvavé ihly, groteskné postavičky skáčuce cez oheň, o polonahého chlapa na úteku pred políciou pre vraždu, než o pochopenie „spodiny“, skúmanie protirečivosti a rôznorodosti prežívania ľudí, ktorých sploštený obraz si kamera tak vychutnáva.

---